Iquitos
Iquitos je mesto v amazonskom pralese, kde sa spájajú rieky Ucayali a Maraňom, obidve sú to obrovské rieky. Od tohto miesta rieka Amazonka dostáva svoje meno. Iquitos je tiež najväčšie mesto na svete, kam sa nedostanete po zemi (hovorím o meste na veľkom kontinente). Do Iquitos sa dostanete lietadlom napríklad z Limy (let trvá 1,5 hodiny), alebo loďou (napríklad trojdňovou plavbou z Pucallpy). O Iquitos napíšem neskôr.
Tu má čakal José, ktorý je sprievodcom a keďže vie po anglicky, je on ten, kto chodí do Iquitos po turistov. V mojej skupine sme boli štyria: Angličan, Američan, Portugalec a ja. Najprv sme išli asi dve hodiny autom do mesta Nauta, po jedinej cesta v tamojšom pralese. Neskôr sme prestúpili na loď a ďalšie hodiny sme sa plavili do dediny. Tu sme bývali v chatách miestnej komunity (niekto mi uvoľnil vlastnú posteľ). Bol som sám na izbe.
Dedina
Dieťa
Pacaya Samiria
Z pralesa mám veľa fotiek, historiek (myslím si, že Tolkien by bol písal iné knihy, keby bol navštívil Amazonský prales) a najkrajšie spomienky. Materiál pre niekoľko článkov. Dve noci sme spali v malej osade a chodili sme loďou, alebo pešo po pralese. Tretiu noc som spal v pralese. Videli sme rôzne druhy zvierat, navštívili sme rôzne dediny, chytali sme ryby, atď. Pozrite náš amazonský prales:
Keď sme chodili do pralesa, chodili sme tak, že vpredu išiel vždy Josého priateľ Pedro s mačetou, potom sme išli my štyria turisti a vzadu išiel José. Keď Pedro našiel niečo zaujímavé, volal Josého, ktorý ostatným po Anglicky vysvetľoval o čo ide. Potom sme pokračovali.
Najnebezpečnejší had.
Keď sme chodili po pralese, našli sme malého hada, ktorý spal skrútený. José chytil mačetu a odsekol mu hlavu. Potom nám povedal, že oni zabijú zvieratá, len keď ich budú konzumovať, ale jediná výnimka je tento had. On je taký jedovatý, že by dokázal veľmi rýchlo niekoho zabiť. „Ak ho my nezabijeme on určite zabije niekoho z našej komunity“ mi povedal.
Noc v pralese.
Portugalec a ja sme chceli spať aspoň jednu noc v pralese mimo komunity. Išli sme spolu s Pedrom loďou, zastavili sme sa v susednej dedine, išli sme cez jednu rieku potom sme odbočili do druhej menšej a neskôr ešte do menšej. Celý deň sme strávili v pralese, chytali sme pyrane a iné ryby na večeru. Pedro postavil tábor. Mačetou zoťal niekoľko stromov, mal so sebou hrubé igelity, dal jednu na zem a z druhej urobil stan. Neskôr varil na malom ohníku a najedli sme sa.
Večer pred spaním sme sa rozprávali. Ja sa vždy veľa pýtam, tak mi rozprával o zvykoch, o tom čomu veria tunajší ľudia, hovoril o rôznych pralesných démonoch. Neskôr som sa ho spýtal, prečo on vždy ide ako prvý v skupine? Či preto, že je najlepší a nájde najviac zvierat? On mi povedal, že nie preto, ale keď on bol malý, učiteľ doniesol do triedy nejakého hada a povedal deťom, že ten ktorý zje chvost toho hada, nikdy nebude štipnutý hadom, potom sa spýtal či niekto chce zjesť ten chvost a Pedro sa prihlásil. Preto Pedro chodil ako prvý. On chránil celú našu skupinu a ja po troch dňoch úžasnej a bezpečnej cesty hlboko v pralese teraz viem, že sa nemám toľko pýtať.
