Prvý problém: zvuky.
Španielský jazyk je jednoduchý jazyk. Na bežnej hovorovej úrovni má jednoduchú gramatiku, (na vyššej úrovni sa začínajú zjavovať nové časy, ktoré väčšina ľudí nikdy nepoužíva), preto nám slovenská gramatika a jej skloňovanie spôsobuje komplikácie, ale najväčším problémom sú pre nás fonémy (zvuky).
V španielčine máme len 28 písmen a z týchto sa „H“ nevyslovuje, „S“,„Z“ a „C“ ( po e a i) sa vyslovujú rovnako, ako slovenské „S“, „V“ a „B“ sa vyslovujú rovnako, v skutočnosti zvuk znie ako čosi medzi slovenskými písmenami „V“ a „B“ , takže keď vyslovujeme niektoré slová naši slovenskí priatelia študujúci španielčinu nevedia, ktoré písmenko použiť. Písmeno „W“ sa požíva len v cudzích slovách ako Wilson (vyslovujeme to ako guilson). Písmeno „X“ vyslovujeme ako slovenské „CH“, atd. Ale máme jedno písmeno oproti slovenčine navyše je to „LL“ v skutočnosti ja ju vyslovujem ako slovenské „J“, ale v niektorých oblastiach kde sa hovorí po španielsky, ako v Bolívii alebo na severe Peru sa vyslovuje správnym spôsobom, to je začína ako dlhé „L“ a končí ako „J“.
Toto je pre ľudí, ktorí sa učia po španielsky výhoda, ale pre nás je to naopak nevýhoda. Väčšinu zvukov, ktoré nepočúvame ako deti, nepočujeme ani ako dospelí a trvá nám niekedy aj roky, kým sa naučíme rozlišovať a vyslovovať rôzne zvuky.
Preto na začiatku nevieme rozlíšiť Č, Š, Ž, Ť, Ď.
Písmená H a CH počujeme ako jeden, rovnaký zvuk , z toho dôvodu niekedy zdravíme aCHoj, čo vyvoláva úsmev na tvárach našich priateľov (nie je to pravda, Eva?) a prináša to aj humornejšie situácie, akú napríklad zažil jeden priateľ, ktorý cestoval autom s našimi hudobníkmi a za nejaký dopravný priestupok ich zastavil policajt. Keďže zo všetkých v aute bol práve môj priateľ ten, čo vedel najlepšie po slovensky, vtedy práve študoval v jazykovom centre slovenčinu pred nástupom na vysokú školu, bol to on, kto hovoril s políciou. Policajt sa spýtal, čo robia na Slovensku a kamarát povedal, že sú „Chudobnici“, čo policajta rozhnevalo lebo si myslel, že sa chcú vyhnúť pokute tvrdiac, že sú chudobní. Policajt povedal, že u nás všetci platia pokutu, aj „Chudobnici“, vtedy si môj priateľ všimol svoju chybu a začal poskakovať a imitovať hru na flaute, pretože to, čo chcel povedať bolo že sú „Hudobnici”. Keď si policajt uvedomil k akému nedorozumeniu došlo, začal sa tak smiať, že im povedal nech idú preč „Vy Chudobnici” a môj priateľ si ušetril peniaze za pokutu…
Ďalší problém, ktorý máme je ten, že v španielčine nie sú slabiky, ktoré by neobsahovali samohlásky a neexistujú slová, ktoré by začínali písmenami S alebo Š a za nimi by nenasledovala samohláska, preto zo začiatku:
Nehovoríme (alebo neCHovorime) po Eslovenský (potrebujeme tam dať E, aby sme to vedeli vysloviť), ale hovoríme (alebo CHovorime) po Ešpanielský.
To mi pripomína prípad jedného kubánskeho priateľa z jazykového centra, ktorý sa dlho nedokázal naučiť hovoriť po slovensky a raz sa sťažoval, že tuná ľudia nemajú ochotu pomôcť, že z autobusovej stanice chcel ísť do Zvolena a spýtal sa asi 5 ľudí a nik mu nepovedal, či tam ten autobus ide a on tam išiel. Keď sme sa ho spýtali ako sa to pýtal povedal, že dával otázku: Ebolen?
Tento priateľ za krátky čas odišiel zo Slovenska a keď sme sa ho spýtali na dôvod povedal že pre „Bilono“, potom ako sme sa viackrát spýtali sme pochopili že jeho problém bola „Výslovnosť” .
Ako vidíte, Eslovenčina je ťažká.
