Andské komunity doposiaľ neuznávajú súkromný majetok nad pôdou. Pôda patrí komunite a členovia komunity ju majú kým ju dokážu obrábať. Keď niekto zomrie, alebo sa už nevládze o ňu starať, pozemok dajú niekomu inému. Ak je pozemok zaujímavý, napríklad je blízko dediny, môžu ho dostať deti zosnulého a odovzdajú naspäť vlastný pozemok komunite.
V Andách sú ľudia zvyknutí na komunálny (obecný) majetok, aj na komunálne práce. Sami sa starajú o cesty, o rieky, o kanály, o terasy, atď. Dôležitejšie je, že keď v dedine zostane niekto nevládny, komunita sa o neho stará a dá mu časť úrody, ako keby bol pracoval.
Neexistuje súkromný majetok, ale existuje majetok komunity. Komunita má svoje terasy, kde pestuje plodiny, má aj pastviny, kde chodí pásť svoje lamy a ovečky. Niekedy vznikajú spory medzi týmito komunitami a treba dokázať ich vlastníctvo.
Inka Pachacutec
Pachacutec (čítajte: Pačakutek) bol 9. Sapan Inkom a zakladateľom Tawantinsuyo (čítajte: Taguantinsujo): Inkskej ríše. Jedným z prvých jeho činov bolo administratívne organizovanie ríše. Po víťazstve nad Chancas prišiel do Cusca a odsťahoval ľudí ďalej od centra, dal postaviť veľké námestie, aby mohol oslavovať víťazstvá. Rozdal pozemky Panacam (kráľovské rodiny predchádzajúcich vládcov), aby tam oni postavili svoje paláce.
Pre Pachacuteca pripravovali makety celej ríše, kde boli celé hory a údolia. Pachucutec rozhodoval, kade by mali isť cesty, kde by mali postaviť mosty, kde Tambo (príbytky pre vojsko popri cestách), kde sklady, v ktorých horách mali postaviť poľnohospodárske terasy, atď.
Makety boli z hliny, ale neskôr boli niektoré z kameňa. Niektoré sa uchovali až do súčasnosti. Najznámejšia je „La piedra de Saywite“ (kameň zo Saywite), ktorý je tiež známy ako Maketa Tawantinsuyo. Tento kameň je mimo hlavných turistických trasách, ale minulý rok sa mi ho podarilo vidieť a tu máte fotky.
Detaily
Detaily
Práve tento spôsob zaznamenávania územia je to, čo ja nazývam inkský kataster a ako uvidíte, na ďalšom prípade, bol užitočný a účinný: Niekedy v 16. storočí bol zaznamenaný spor o pozemky medzi dvoma andskými komunitami. Španielsky notár napísal, že každá strana obhájila svoju pravdu tak, že ukazovala maketu, kde mali zobrazený svoj majetok aj s horami a riekami.
V súčasnosti
Keď som ešte býval v Peru, čítal som román, v ktorom autor opisoval život andskej komunity na začiatku 20. storočia. V románe sa banícka spoločnosť snažila dostať k rieke, ktorá patrila istej Komunite, nato najali právnikov. Jediné, čo táto komunita mála bola listina z katastra a balí sa, že sa oficiálny zápis „stratí“. Preto v jednu noc išli spolu s deťmi do vzdialenej jaskyne a schovali listinu do nej tak, aby to deti dobre videli. Potom rodičia zbili vlastné deti tak, aby nikdy nezabudli na miesto úkrytu a v budúcnosti vedeli obhájiť vlastníctvo komunity. Neviem, či je táto príhoda reálna, ale považujem ju za spôsob uvažovania jednoduchých ľudí v drsných podmienkach.
V posledných rokoch boli v Peru niekoľkokrát protesty andských komunít, aby bránili svoj majetok (počas jednej sme zostali v Machu Picchu, vlak prestal premávať, ľudia z komunít blokovali cesty, a museli sme isť najprv 3 hodiny pešo a potom dlhé hodiny mikrobusom). Andské komunity, ak sa cítia v ohrození, tvrdo bránia svoje pozemky a prístup k vode.
