Jazero Titicaca leží na vysokohorských planinách (Altiplano) Peru a Bolivie. Má rozlohu 8562 km2 (na porovnanie rozloha Balatonu je 591 km2). Ostrov Taquile je ostrov na peruánskej strane Jazera Titicaca (čítajte: Titikaka). Tento ostrov je v súčasnosti veľmi navštevovaný. Turisti sem prichádzajú z mesta Puno (45 km plavba). My chodíme na celodenný výlet loďou najprv na plávajúce ostrovy Uros, (neskôr napíšem o nich) a následne na ostrov Taquile. Keď vystúpite z lode, čaká vás „pekná prechádzka“, kde zdoláte viac ako 100 výškových metrov, až na hlavné námestie ostrova. Cesta je pekná, asfaltovaná a s krásnym výhľadom na jazero. Jediný problém je, že veľmi rýchlo zistite, ako príroda nad 4000 m. n. m šetrí kyslíkom ...
Pôvodný názov ostrova bol Intika. Ostrov má približne 2200 obyvateľov. Obyvatelia hovoria Quechua (čítajte: kečua) – jazyk Inkov, pritom väčšina obyvateľov okolo jazera hovorí jazykom Aymara. Ostrov bol súčasťou Inkskej ríše. Sú na ňom aj archeologické náleziska.
Keď Španieli dobyli Inkov, rozdeľovali si územia a indiánov, a stali sa z nich „encomenderos“ (španielsky názov pre feudálnych pánov v Amerike). Ostrov dostal Pedro Gonzalez de Taquila. Podľa neho ma v súčasnosti ostrov meno. Pedro Gonzalez de Taquila pochádzal z Burgosu – Kastília. Pôvodní obyvatelia ostrova neskôr začali nosiť kroje z Kastílie. Tieto kroje s vkusnými zmenami („peruvian style“) sa používajú na ostrove doteraz, a preto sa nepodobajú na žiadne iné kroje v Peru.
Ostrov Taquile je aj peruánsky Alcatraz, lebo bol použitý ako väzenie.
Štrikovanie
Taquile je známy tiež pre jej tkané látky a štrikované čiapky. Na ostrove ženy pradú vlnu a tkajú látky. Muži štrikujú. Ak práve nepracujú na poli, alebo nerobia inú úlohu, tak niekde sedia a štrikujú a štrikujú.
Najznámejšie výrobky sú mužské čiapky. Čiapky sú iné pre deti, iné pre slobodných mužov a iné pre ženatých mužov. Hovorí sa, že spôsob nosenia čiapky u mužov značí či práve hľadajú partnerku alebo nie.
Druhý známy výrobok je opasok – kalendár. V tomto opasku obyvatelia ostrova tkajú dôležité míľniky v ich živote. Kedy sa zaľúbili, kedy sa oženili, či cestovali niekam, kedy sa im deti narodili, atď. alebo rôzne práce alebo výjavy podľa ročných období. Tieto opasky sú také zaujímavé, že ich študujú etnológovia.
Výrobky z ostrova Taquile sú zapísané v zozname nehmotného svetového dedičstva UNESCO (v tomto zozname je aj fujara a terchovská hudba). Obyvatelia Taquile si uvedomujú dôležitosť turizmu pre ich život, a preto sa komunitná budova na hlavnom námestí používa na predaj výrobkov všetkých rodín. Spolu s cenovkou majú číslo rodiny, ktorá odovzdala výrobok, aby vedeli komu majú zaplatiť. Tu sa vyrábajú najhodnotnejšie textílie v Peru, od nepamäti sú vyrábané tradičným spôsobom.
Muži rozhodujú!
Ostrov bol dlho izolovaný a prakticky do 50 rokov minulého storočia sem nikto nechodil. Preto má komunita pre život v Taquile veľký význam. Rozhoduje sa spoločne na námestí. Muži sedia na stoličkách a rozprávajú sa. Ženy sedia na zemi a tkajú, ale pozorne načúvajú. Ženy nemôžu nič povedať. Problémy sa prednesú, muži o nich diskutujú a neskôr o nich hlasujú .... Ale v Taquile hlasujú až na druhý deň. Vraj sa najprv musia spýtať „svedomia“. Pre rodinný pokoj sa hlasovanie vždy odloží na druhý deň....
Možné vysvetlenie som raz počul na Slovensku: „Keď som sa oženil s manželkou sme sa rozhodli, že o maličkostiach bude rozhodovať ona, ale keď bude niečo ozaj dôležité, vtedy budem rozhodovať Ja a za dvadsať rokov manželstva sa nič dôležité neudialo ...“
Svadba
V Taquile funguje svadba na skúšku. Mladí ľudia žijú niekoľko mesiacov, alebo aj rokov spolu predtým, ako sa zoberú a majú deti. Svadby sú tiež zvláštne. Ženích a nevesta sú oblečení tak, že nemôžu hýbať rukami. Krstní rodičia svadby sa celý čas o nich starajú a dávajú im jesť aj piť. Chodia s nimi aj na záchod. Mladomanželia musia ukázať všetkým, že sa vedia ovládať. Všetci na okolo tancujú a zabávajú sa a mladomanželia celý čas sedia a pozerajú sa. A svadby niekedy trvajú niekoľko dni ...
Dážď a žaby
V jednom dokumentárnom filme som videl obrad z Taquile. Dlho nepršalo a šaman, skoro ráno, chytil niekoľko žiab z jazera Titikaka. Dal ich do hlineného hrnca. Do hrnca dal listy koky. Hrniec zakryl kameňom tak, aby žaby nemohli utiecť, ale aby pritom mohli dýchať a hlavne, aby ich bolo počuť. Šaman neskôr zdvihol ruky k bohu Inti (Slnko) a začal prosiť o dážď. Potom odišiel a ostatné nechal len na žaby...
Počas dňa slnko na „Altiplane“ pečie, na začiatku sú žaby ešte mokré, ale neskôr sa žaby vysušujú a teplota v hrnci stúpa. Žaby kvákajú, stále silnejšie a prosia o vodu. Obyvatelia jazera Titikaka vymysleli najúčinnejší spôsob, ako dať vedieť bohom, že nie len oni potrebujú vodu.
A toto všetko nie je literatúra, je to život ...
