Dioniciu odovzdala mojej krstnej jej vlastná mama. Jej mama sa rozišla s bývalým partnerom, Dioniciinym otcom, a bála sa, že nový partner Dioniciu zneužije. Odovzdala ju, aby Dioniciu chránila a pritom aby išla robiť slúžku do Limy. Dionicia, nebolo prvé dievča, ktoré takto prišlo s mojou krstnou mamou do Limy. Moja krstná mama myslela, že Dionicie sa ujme jej švagriná, ktorá jej pred časom povedala, že potrebujú slúžku.
Dionicia prišla v úbohom stave a moja teta nechcela ani počuť, že by Dionicia zostala u nich. Moja krstná mama nevedela, čo má robiť a spýtali sa mojej mami, či by si ju ona nechcela nechať. Mojej mame bolo Dionicie strašne ľúto. My sme boli štyria súrodenci, moja sestra nemala ani rok, ale finančne sme neboli dobre. Na koniec aj tak Dionicia zostala u nás.
Dionicia sa strašne bála. Cestovala autom asi 12 hodín z pralesa do veľkého mesta. Moja krstná mama mala dve deti a Dionicia sa mala o ne starať počas cesty. Krstná na ňu kričala počas cesty a pritom Dionicia nechápala, prečo musela opustiť rodinu. Nevedela poriadne po španielsky, jej mama hovorila jazykom „campa“ (čítajte: Kampa) jedným z jazykov z pralesa, otec hovoril jazykom Quechua (čítajte: kečua) jazykom Inkov. Dionicia mala jazyky pomotané. Prišla špinavá, bola ľahko retardovaná, nepočula dobre, nerozumeli sme jej a ani ona nerozumela nám, ale Dionicia mala dobré srdce.
Keď moji rodičia rozhodli, že zostane s nami, moja mama išla na trh a kúpila malú bábiku a dala jej ju. Dionicia nám po rokoch povedala, že po toľkých trápeniach ju konečne niečo upokojilo.
Mama musela s Dioniciou chodiť niekoľko rokov po lekároch. Mala parazity a liečili jej aj problémy so sluchom a s hlasom. Dionicia doma pomáhala tak, že sa hrala s mojou sestrou. Celý deň bola s ňou a mama mala čas, aby sa starala o domácnosť a o štyri deti. Neskôr Dionicia chodila do školy pri kostole. Mníšky mali školu pre slúžky, ktoré prišli do Limy. Chodili tam dievčatá, ktoré mali aj 15 rokov a išli do prvej triedy. Takéto dievčatá často predtým bývali na miestach, kde neboli ani školy.
Pamätám sa na prvé dní Dionicie u nás doma. Ako sa učila po španielsky. My, ako deti sme sa smiali a ukazovali na tanier a povedali jej: to je šálka. Neskôr, keď už vedela, smiala sa na našim šibalstvám.
Dionicia chodila do školy 3 roky. Naučila sa čítať, písať a robiť jednoduché výpočty. Neskôr mníšky povedali mojej mame, že to už nemá zmysel, že Dionicia sa viac už nenaučí. Dionicia veľmi rada písala listy. Keď som prišiel študovať na Slovensko, pravidelne som dostával listy aj od nej. Dionicia sa neskôr učila variť, upratovať, prať a žehliť.
Dionicina rodina sa neskôr presťahovala od dediny, kde ju odovzdali mojej krsnej . Moji krstní rodičia sa po čase presťahovali z pralesa do Limy a takto Dionicia stratila kontakt s vlastnou rodinou. Dionicia, keď už bola staršia, sa dlhé roky usilovala nájsť vlastnú rodinu. Ja si pamätám, ako hľadala v telefónnom zozname, alebo v zozname prijatých študentov na štátnu univerzitu, či v zozname nie je známe meno. Vraj sa aj chodila popýtať na tých adresách, či nepoznajú jej otca alebo mamu.
Môj dedo vymyslel, že má hľadať rodinu v miestnych tržniciach v Lime. V týchto tržniciach predávajú ľudia, čo prišli z hôr. Dionicia chodila takto roky a rozprávala sa s trhovníkmi. Spýtala sa ich, či nepoznajú niekoho z dedín odkiaľ boli jej rodičia. Keď niekoho našla, dala mu malé lístočky s našou adresou a telefónnym číslom. Po viac ako 15 rokoch sa jeden takýto lístok dostal k jej rodine. V jeden deň niekto zazvonil do nášho domu a stal tam asi 25 ročný chlapec. V ruke mal taký lístok. Bol Dionicim mladší brat, ktorý sa narodil potom, ako Dionicia odišla od rodiny.
Dozvedeli sme sa, že Dionicini rodičia sa po rokoch zase dali do kopy a Dionicia mala dvoch mladších súrodencov. Jej mama sa roky trápila, že ju odovzdala. Dionicia bola celá bez seba, ale dozvedela sa jednu nemilú správu. Brat doniesol jej rodný list a Dionicia zistila, že je o dva roky staršia ako si myslela.
Dionicia bola neskôr dvakrát navštíviť rodičov. Cesta vyzerala asi takto: 12 hodín autobusom do mesta v horách, potom vymenila autobus za mikrobus čo išiel po spevnenej ceste ďalšie 3 hodiny, tam čakal starší brat s mulicou, dve hodiny cesty na mulici a potom prišla domov. Rodičia bývali vo veľmi zaostalej osade bez vody a elektriny.
Dionicia celý svoj život prežila u nás doma. Neskôr zomrela na rakovinu. Je pochovaná na cintoríne v Lime spolu s mojou babkou a dedom.
Tento príbeh sa stal pred viac ako 30-timi rokmi, ale obávam sa, že je stále aktuálny v krajine, kde je chudoba tvrdou realitou.
