Toto je šiesty článok o tom, ako som prišiel na Slovensko a ako som sa učil po slovensky. Píšem ich chronologicky, zoznam je na konci článku. Keď som v Peru rozprával o mojich zážitkoch, smiali sa a povedali mi, že rozpravám ako „Alicka v ríši divov“.
Nové veci
Prvé, čo má zaujalo, bola zeleň. Parky v Prahe a pekná príroda popri vlakovej trati cestou do Bratislavy. Lima je na púšti a o parky sa treba veľa starať a kopce okolo miest sú piesočnaté. Druhým faktom, ktorý ma zaujal, bolo, že som nevidel žobrákov. V Lime je ich veľmi veľa. Cesta vlakom z Prahy do Bratislavy bola moja prvá cesta vlakom. V Peru je veľmi malo vlakov. Ďalšie novinky v prvých dňoch boli električky a trolejbusy, v Lime nie sú.
Veľkým zážitkom bolo vidieť Dunaj. Dunaj bude pre mňa vždy veľa znamenať. Na pesničku „El Danubio azul“ (na modrom Dunaji) som videl ľudí tancovať na každej peruánskej svadbe a „quinceaňero“ (oslava, keď mladé dievča dovŕši 15 rokov a rodičia ju predstavia pred spoločnosťou). Dunaj pre mňa znamenal, že žijem v Európe.
Turistické atrakcie
Nedávno som videl prvé fotky, ktoré sme robili v Bratislave. Spoznal som tam ľudí z Peru, Vietnamu, Zambie a Sri Lanky (krajina menila meno neskôr, tak kamarát bude stále zo Sri Lanky). Naše prvé fotky boli pri Dunaji s mostom SNP v pozadí, na Gottwaldovom námestí s „krásnym“ mohutným súsoším, na Bratislavskom hrade (aj hrad som prvý krát videl), v starom meste, atď. Vtedy som dal vyvolať čiernobiele fotky a neskôr, len tie najlepšie, som dal robiť farebne. Farebné fotky boli 4-krát drahšie, ako čiernobiele. Farebné fotky som hrdo posielal domov.
Potom som spoznal ďalšie turistické atrakcie ako Mamut, U Hasiča (volali ho Hašiš – pozdravujem kamarátov z internátu Bernolák), Riviéra, U Slováka, atď... no, môj záujem o pamiatky sa rýchlo zmenil.
Listy s mamou
S rodinou som si písal pravidelne. Listy prišli približne raz za mesiac, boli dlhé a mokré od sĺz. Keď som išiel na prázdniny do Peru, mama mi ukázala moje listy. Mala ich v malej drevenej škatuli. Smial som sa z našej korešpondencie. Napísal som o tom všetkom, čo som tu videl, ako „Alicka v ríši divov“, ale riešili sme aj prízemné veci.
„Mama, ako varíte ryžu? Mne tu vôbec nechutí.“
„Mama, opral som červenú mikinu spolu s bielym oblečením a všetko je teraz červené.“ Mama mi odpovedala: „...kúp si dva lavóry, biele oblečenie namoč samostatne, mikinu nemusíš prať po každom použití, nenechaj veci dlho namočené“, atď. Toľko rád do života v jednom liste, čo cestoval mesiac a 12 000 km.
Mama mi napísala veľmi dlhé listy. Napísala históriu celej rodiny. Bolo to ako v Makonde.
Jedlo
S jedlom som mal najväčší problém. Viem, že internátne jedlo asi ťažko niekto chváli. Chýbala mi zelenina. Paprika, ktorú sme občas dostávali, nebola adekvátna náhrada. My sme mali doma každý deň rôzne šaláty. Chýbali mi ryby. Najhoršie bola UHO (univerzálna hnedá omáčka). Všeobecne sa mi zdalo byť jedlo mastné. Áno, s jedlom som mal veľký problém.
Horšie je, že niektoré jedálne, ale aj reštaurácie, si ešte nevšimli, že žijeme v inej dobe. Mňa stále zaráža, keď v Metre vidím veľký vyber „surovín“ pre práškových kuchárov (dubáková omáčka, rybacia omáčka, guľášová omáčka, šampiónova omáčka, atď).
Predavačky
Ďalší problém boli predavačky. Ísť na nákup bolo, ako ísť na bojisko. Predavačky sa nikdy neusmievali (ja som si na začiatku myslel, že sa len na mňa neusmievajú). Ak som niečo potreboval a nevedel som meno, brali to ako osobnú urážku. Musel som sa pripraviť na nákup. Hľadal som názvy v slovníku, prečítal som ich nahlas niekoľko krát, zlepšoval som svoju výslovnosť a až potom som išiel na nákup. Aj tak sa mi stávalo, že som niekedy nakúpil niečo, čo som nechcel, len aby som predavačky viac neurazil tým, že im poviem, že to čo mi podali, som nechcel. Odvtedy chodím na nákup zásadne do samoobsluhy.
Budujeme Socializmus
Ďalšie problémy
Mňa počas prvého roku trápila jedna vec: Prečo sa Slováci tak na seba podobajú? Bolo ťažko ich rozoznať. Aby som bol fér, keď som po dvoch rokoch išiel na návštevu do Peru, Peruánci sa mi začali medzi sebou veľmi podobať ...
