Ani neviem, kde začať. V každom prípade som sa vďaka Pravde cítil mimoriadne dôležito. Mal som pocit, že stojím na čele strategického štátneho podniku s miliardovým rozpočtom, obrovskými ziskami a nie na čele finančne podvyživeného divadla, kde 75 percent rozpočtu pohltia platy a odvody zamestnancov a za zvyšných 25 percent musíte kúriť v troch obrovských budovách, stavať scény, lepiť plagáty... Zrazu som si nepripadal ako „profesionálny“ prosebník, ktorý otravuje miestnych podnikateľov a pýta peniaze na kultúru zakaždým, keď chce dosiahnuť niečo väčšie nad rámec rozpočtu divadla.
Keď som si prečítal prvýkrát Pravdu a ich obrovské odhalenie, že si platím dvoch poradcov, tak som sa len usmial. Poradcov mali takmer všetci moji predchodcovia, a nikdy sa o tom nepísalo. Nevidím na tom totiž nič zlé. Vzdelaním som choreograf a nech mi daňoví poplatníci odpustia, ale potrebujem mať poradcu pre ekonomiku, veď narábam s ich prostriedkami. A áno, potreboval som aj poradcu pre médiá. Možno si spomeniete na kampaň proti mojej osobe, keď som vyhral konkurz na generálneho riaditeľa. Ešte som ani neprekročil prah divadla, a už bola na svete webová stránka, články, že idem zničiť Mária Radačovského – jediného experta na slovenský balet, o čom predsa nikto nepochybuje, veď bol porotcom v Let´s Dance...
Nebudem sa k tomu vracať, ale bolo mi z toho veľmi smutno. Čakal som, že práve slovenský balet pochopí, aká šanca sa mu naskytla, keď na čele SND stojí prvýkrát v histórií ich človek – baletný choreograf. Čakal som, že využijeme šancu, aby sme baletný súbor zrovnoprávnili s ostatnými súbormi divadla, aby sme ho posunuli niekam ďalej. Osobné ambície niektorých zúčastnených však túto moju snahu takmer zabili a skúsenosť s denníkom Pravda minulý týždeň mi hovorí, že by som si poradcu pre médiá mal zase platiť. Pochopil som totiž, že aj z ničoho sa dá spraviť kauza a vytvoriť dojem, že som vlastne kriminálnik?
Odhalenie číslo dva denníka Pravda, že divadlo platí „luxusné“ apartmány a spôsob, ako o tom informovali, ma už úplne dorazil. Platíme dva apartmánové byty a bývajú v nich dvaja naši zamestnanci. Každý z bytov má dve izby a každý zo spomínaných zamestnancov užíva jednu a vo zvyšných dvoch izbách sa vystriedalo takmer 70 ľudí, ktorým by inak SND muselo platiť hotel. Len pripomínam, že tieto byty nám uhrádzajú sponzori. Škoda, že Pravdu skôr nezaujímal fakt, prečo sa moja predchodkyňa rozhodla vrátiť mestu byty, ktoré divadlo malo a využívalo! Možno tam by bola odpoveď, prečo minulý rok SND zaplatilo za hotely takmer štyri milióny korún a prečo som práve tam videl priestor na šetrenie.
V deň, keď vyšiel článok o spomínaných apartmánoch, vyšiel aj tzv. komentár Tiny Čornej, kde ma nazvala „Synom chorej matky“. Bol plný klamstiev a inak ako účelové svinstvo ho nazvať nemôžem. Nebudem sa pritom vyjadrovať k vzdelaniu v oblasti kultúry pani Čornej tak, ako sa Pravda vyjadrovala k vzdelaniu mojich poradcov. Je to totiž úplne jedno. Tento článok a celá kampaň denníka Pravda totiž nevznikla len tak. Som presvedčený, že vznikol na objednávku záujmových skupín, ktoré by radi v divadle videli nové vedenie. Veď iste nie náhodou od roku 1989 ani jeden generálny riaditeľ SND neskončil prirodzeným uplynutím mandátu. Skupiny, ktoré by rady ovládli národné divadlo, tu totiž boli vždy.
Takže, pani Čorná: Ani jeden z baletov pod mojim vedením nebol predražený, opera nie je prázdna, dnes chodí v priemere na operné predstavenie o dvesto ľudí viac ako minulú sezónu, Krištáľový ples nebol len pre finančnú špičku, žiadne nepochopiteľné faktúry neexistujú, všetky viem vysvetliť a zdôvodniť. To boli vaše bombastické obvinenia, a čo mi z toho celého vychádza? Že ste obyčajná klamárka. Nečudujem sa, že už v SME nerobíte, čudujem sa len Pravde, že je stále slepá. Pričom záver vášho komentára ma už vôbec neprekvapil. Žiadať moju hlavu bez toho, aby nejaký nezávislý orgán údajne podozrivé veci prešetril, patria do kategórie z dôb našťastie už minulých.
Keď som v 80-tych rokoch pre nič sedel za Palacha v pražskom komunistickom väzení, nečudoval som sa, žili sme v takej dobe. Ale dnes? Dnes sa už čudujem.
