Nie na kilometre. Pešo to pre mňa znamenalo na dva týždne ďaleko. Žiadne čakanie na lietadlo, ktorým sa dá dostať kamkoľvek, kde Vás čaká auto, ktoré vás odvezie tam, kde sa nedá letieť. A žiadnych pár kilometrov pešej chôdze, niekam, odkiaľ keď to bude nutné, alebo Vás budú bolieť nohy si zavoláte taxík, ktorý Vás privezie späť na letisko, kde v čakárni pokojne počkáte na najbližší spoj domov. Nie.
Je to cesta ktorá trvá. Aj dlho potom ako som sa z nej vrátil. Ako zo všetkým, aj tu bolo tomu tak, že v čase keď som ju absolvoval, nevedel som koľko pre mňa bude znamenať, tak ako to viem dnes. Toto leto tomu budú už tri roky. Aké to bude o desať, dvadsať rokov. Nie, myšlienka, že by som na ňu niekedy zabudol nejestvuje.
Celých štrnásť dní na ceste. Sám. Na zadnej opierke zavesená veľká cestovná taška. V nej stan, nejaké veci na prezlečenie, sekera na zabíjanie kolíkov do zeme, kniha pod hlavu. Spacák, nafukovačka... Ruksak na chrbáte. Plný potrebných zbytočností.
Je istý moment, do ktorého sa dá všetko vrátiť a vziať späť. Bez následkov. Nikam neísť. Chodil som hore dolu po klube a vkladal veci do tašky. Zakaždým som ju dvíhal do ruky a vážil, či nie je príliš ťažká. Stále som však nezatelefonoval Falkovi, aby po mňa prišiel. Nenechám predsa svoje auto odparkované neviem ako dlho niekde pri hrádzi za Čuňovom. Vedel som, že keď mu zavolám, nebude možné to zvrátiť. Vedel o mojom zámere podniknúť túto cestu, aj keď doposiaľ vždy bola viac menej len v rovine myšlienok, plánov a môjho nadšenia. V ten deň čakal, že mu zavolám kvôli odvozu. Neustále som chodil fajčiť na terasu a snažil sa premýšľať.
Ísť, či neísť? Je to ďaleko. Zvádnem to? Chce sa mi? Čo je tam, čo tu nie je? Prečo ísť? Naozaj som všetko premyslel? Má to zmysel? Naozaj je to nevyhnutné? Snažil som sa sústrediť a zachytiť myšlienky, ktoré ako vír krúžili mojou hlavou v piesočnej búrke myšlienok. Nič. Žiaden pokoj neprichádzal. Jedna cigaretka za druhou.
Bolo už poludnie. Vravel som si, že odchod odložím na ďaľší deň, veď predsa nepôjdem na večer. Utešoval som sa touto možnosťou. Veď koniec koncov, rozhodnutie bolo len na mne, kedy a či vôbec pôjdem. Nikto ma nenútil.. aj keď. Každá ďaľšia cigaretka ma viac a viac znervózňovala. V klube bolo dusno. V to leto bolo celé dva mesiace z technických príčin zatvorené. Potreboval som konečne dovolenku a inak to nešlo. Bol začiatok augusta 2004.
Cez mrežu sa predieralo poludňajšie slnko. Jedna myšlienka vravela: choď, načo čakáš a druhá zasa: nechce sa mi, skočím ešte na internet, na pokec, pozriem správy, mejly. Veď je dosť času a voľna. Môžem vyraziť aj zajtra skoro ráno.
Ďaľšia cigaretka. Ešte väčší nepokoj. Z prítmia klubu na mňa doliehali posledné mesiace dennodennej ničomnosti. Riadiť prevádzku internetového klubu som nepovažoval za tú ... pravú, orechovú... náplň. Už dlhšie ma to hnalo von. Von z tmavehú klubu, von z tohoto posledné roky neopusteného mesta, von z kolotoča každodennosti, preč z tejto skládky odpadov, nánosov, skamenelín.. a všelibársčoho možného. Ďaleko. Čím ďalej, tým lepšie. Niekam na púšť. Vtedy na začiatku som ešte nevedel ako dlho budem preč. Dokonca ani kam presne pôjdem. Všetko bolo otvorené, voľné, slobodné..
V jednom momente sa našťastie misky váh prehupli. Nepokoj a túžba stáli vedľa seba, aby pokorili lenivosť a potlačili obavy. Stačil okamih.
Aby som zavolal Falkovi. Musel som sa vzoprieť a bez milosti popraviť všetky myšlienky na zradu. Pripravil som tašku k dverám. Po dvoch rokoch nepretržitej každodennej prevádzky som vypol všetky počítače. Dokonca aj poistky som vypol. Chvíľu som sa nechal unášať tým neuveriteľným tichom, ktoré v klube zavládlo. Pozamykal všetky dvere a vyšiel von pred klub čakať na auto.
Priešiel aj s kamarátom. Pamätám ako krútil hlavou neveriac, že som sa predsa len odhodlal ísť. Cestou na hrádzu do Čuňova sme sa bavili o všeličom možnom. Len ja už som vútri prežíval každú minútu inak ako oni. Ja som bol už na mojej ceste preč. Kamarát, ktorý prišiel spolu s Falkom sa o mojom zámere dopočul až vtedy. Myslím, že nepochopil prečo to robím. Prečo idem na cestu bez cieľa za niečím čoho podstatu a zmysel pochopí len ten, kto takú cestu sám podstúpil.
Vysadili ma pri Danubiane. V Čuňove. Ostal som sám na parkovisku s cestovnou taškou, handbike-om a ruksakom. Do päť minút po ich odchode sa spustila neskutočne nádherná a oslobodzjúca letná prietrž mračien. Schoval som sa pod prístrešok. Zaevidoval som, že vnútri v pokladni sedí žena. Čakal som takmer pol hodinu, kým dážď neprestal. Z letnej prietže mračien sa nakoniec vykľula súvislá oblačnosť.
Keď prestalo pršať, vyšiel som spod prístrešku a zabral rukami do pedálov. Vyšiel som z parkoviska a prešiel na hrádzu. Po prvú zákrutu som neprestával zaberať. V rukách som pocítil celú váhu batožiny a závažia, ktoré som musel mať vpredu namontované, kvôli prevrhnutiu hendbajku (handbike). Spolu s batožinou 22 kilogramov záťaže.
To čo mi pred dvoma hodinami pripadalo ako vzdialená celkom nie reálna budúcnosť zahalená v cigaretovom dyme, bolo v tom momente skutočnou prítomnosťou. V jednom okamihu som prestal stáť a začal som ísť. Vtedy odišli všetky pochybnosti, nepokoj sa zmenil na absolútny pokoj, túžba sa začala pomaly napĺňať. Vedel som, že už nechcem ísť naspäť. Len ďalej, aj keď s neistým cieľom ale dopredu. Priemerná rýchlosť počas celej cesty neprekročila sedem-osem kilometrov za hodinu. Išiel som takmer pešo. Rýchlejšie to proste nebolo možné. Ale to mi nevadilo. Skôr naopak. Bol čas všímať si všetko naokolo.Do pol hodiny začalo znova pršať. Vybral som z ruksaku pončo a natiahol ho na seba. Išlo sa síce trochu ťažšie ale dôležitejšie v tom momente bolo, že som bol už na ceste. S prestávkami pršalo celé prvé tri dni. Keby som býval odložil cestu na druhý deň, celkom určite by som sa nevybral do zlého počasia.. A možno vôbec. Za ten čas sa okolo mňa doslova mihli dokopy len traja ďaľší podobní cestujúci, ktorých som už nikdy nedobehol. Za tri dni, len traja ľudia. Od návratu, čo som vtedy ešte nevedel, ma delili dva týždne cesty. Meter po metri, všetkých 328 kilometrov, sily rúk a vôle ísť ešte ďalej. Po nádhernej krajne, dedinách a mestách južného Slovenska. Z Bratislavy do Štúrova. A späť. Však nebola len obyčajná dovolenka.
Gabčíkovo
Niekde v okolí Komárna. Raňajky 25 Sk. Miesto na stan 100 Sk.
Niekde..
Komárno
Niekde v okolí Štúrova. .. 2 dni sa nedalo ísť ďalej..
Doobedná idylka v obytnom vinohrade..
Štúrovo
Ostrihom
Na 1 deň cesty domov..
