Kniha na počkanie

Obvodná ku kožnej. Kto ešte nebol u kožnej, tomu radím nechodiť tam po tom, čo už lekár začal ordinovať. Beznádejné dostať sa dovnútra. Zopár optimistov prišlo ešte aj okolo druhej, ba dokonca boli trúfalci, ktorí sa ešte o štvrtej dožadovali audiencie, pričom sestra už o jednej prestala príjímať karty. Ordinačné hodiny od jednej do piatej. Mimo hodín, za príplatok. 200 korún. Jedna pani sa našla. Asi niečo urgentné. Sedel som v čakárni v poradí dvanásty. Od pol jednej do piatej.

Zvyknem si voziť v aute knihu, ktorú vždy keď niekde čakám, čítam. Momentálne som mal takto rozčítanú Piatu horu. Intuitívne som si ju vzal z auta do čakárne, lebo obvodná sestra ma tak trochu varovala, že to bude na dlhšie. "Choďte tam radšej už o dvanástej." Až neskôr som pochopil prečo.




Celá čakáreň mi bez debaty závidela, keď som krátko po príchode z ruksaku vylovil moju knihu. Akoby aj nie. Oni si obhrízali nechty, zatiaľ čo ja som mal pred sebou pečenú kačku. Nech mi nikto nehovorí, že sedieť zo dve, tri, štyri hodiny len tak s prázdnymi rukami, by mohla byť akýmkoľvek dostupným spôsobom akákoľvek zmyslom aspoň trochu naplnená činnosť. Premýšľať sa tri hodiny nedá. Už aj dve musia mať za následok, že sa premýšľané len zvŕta dookola, prípadne hrozí skĺznutie do neželaných smerov, alebo to najhoršie, spustí sa mechanizmus samonasierania (že prečo aj on nemyslel na to ako strávi čas v čakárni a nevzal si prinajhoršom aspoň veľký techničák z auta), ktorý vyvrcholí úplným odovzdaním sa .. nude.

Čas sa vliekol po minútach, ale nie pre mňa. Keď už každý prečítal aj svoj občiansky a dámy upratali dvakrát kabelku, ja som stále pádloval plnými dúškami v príbehu. Chvíľu som sa aj cítil čudne, akoby som vytŕčal z davu, ale keď pani vedľa mňa smutne a úprimne skonštatovala, ako mi závidí moju knihu, opustili ma všetky pochybnosti. "Je to len závisť, nevšímaj si ju (tú závisť), si len v polovici, času dosť a strán tiež. Dnes sa pohneš o pekný kus ďalej, možno sa konečne dostaneme do Akbaru." - počul som hlas.

Keď som ako posledný odchádzal od lekára (po mne tam ostala už len tá pani za 200) všimol som si trochu ďalej na chodbe stojan. Na noviny. Ale bol prázdny. Škoda. V čakárni u kožného by sa prečítalo aj Rudé právo z roku 1962, či taká jednofarebná vymaľovánka Postavme hrádzu proti SMK od vicepremiéra Duška.. O tom neni pochýb.

Piatu horu som dočítal. V priebehu asi troch mesiacov. Lepšie povedané, na počkanie.. Poslednú stranu na dva krát. Teraz si vozím Démona od slečny Prymovej.. Ale zatiaľ nebola príležitosť čakať, takže obal je ešte skoro ako nový.

(Inzerát: Kúpim náhradný obal ku knihe Piata hora, alebo vymením za starý + doplatok,Zn: Slovenské vydanie)

Aby som nezabudol, ku zubárke knihu nie je treba. Tam sa našťastie, aspoň u nás, chodí výhradne na objednávku. Minule som si tak vsúpil jazykom do "svedomia" a odvtedy sa jej neviem zbaviť (tej zubárky).