Trinásta komnata

Mráz ti prebehol po chrbáte. A hruďou zovrelo tušenie ... však.Chodbičku v hlave k nej každý má vychodenú ... a pozná to mrazenie.Aj keď ťa pred tým chránili. A bez medzier chceli ťa viesť. Zradil si.Bo bez poznania prvej či dvanástej pravda v nej zavretá, nedá sa zniesť.Tak prečo sa čuduješ, keď na um teraz ti prilietla.Veď sa tam túlavaš v samote, v myšlienkach bez vetria.Ó, aká tvoja pochybnosť ťa viedla a zvedavosť zradila,Keď vyšliapals cestu k nej, čo v žľab časom sa skrútila.Do dierky kľúčovej okom však nikdy si nehľadel. (Zo strachu) Aby si tušené v myšlienkach, nezmenil v beznádej.Ostatné komnaty bezmenné prachom už zapadli.Nikdy sa nevrátiš, hostia čo čakali, aj tak už odišli.Sám si žiadal o jej priazeň, keď o tom, že jestvuje iný ti vraveli.No kde nedozrieva Božia bázeň, tam do Krista kameň tí slabí už hodili. Nemal si počúvať, myslieť ani sniť,Však s tým čo len stušil si, musíš sám žiť.Trinásta komnata. Vždy odvrátil sa od nej sám môj zrak! Sám môj zrak...Vždy myseľ zahatala cestu k nej! Ona zahatala cestu k nej...Každý nerv sa napol na poplach, keď zablúdil som blízko k nej.. Cestička v myšlienkach z prachu sa zjavila, prišiel som len pookriať, hneď si ma trafila.Tam pravda je ako hada jed a ty hosť bosí. Tam nedobehnúť prvý je výťazstvom, keď behom ten čo bežal o prehru prosí. Tam smú vojsť len kto sú pozvaní!