Pondelok. 8. máj. Zvoním na zvonček a ty neotváraš.Dohodnuté stretnutie sa po hodine čakania ruší. Telefón zvonil iba raz. Potom už len volaná stanica je dočasne nedostupná.
Klopím zrak sklamaním prečo si sa neozval.Klient hromží do slúchadla, obhajujem tvoju zodpovednosť.„Muselo sa niečo stať..“Pokazené počítače vybrali si nevhodný čas.
Utorok. 9. máj. Prieniesli ďaľšie stroje na opravu. A ja nervózne očakávam tvoj príchod. Prehováram s tebou od rána v mysli a čakám tvoje vysvetlenia.Poludňajšie slnko zatienila tvoja neprítomnosť.
Priešiel Maroš. Vždy ho rád vidím, je to náš kamarát.Pochmúrna tvár bez výrazu, oči hľadali pevný bod.„Čakal som Rasťa. Ak si prišiel kvôli nemu..“
„No veď práve, kvôli nemu som prišiel. Rasťo mal v nedeľu búračku.“ „Čo sa stalo? Je všetko v poriadku? Včera mal ísť za klientom,ale nebral telefón, ani doma nikto nebol..“„No.. Rasťo pritom zomrel.. je mŕtvy.“„Rasťo zomrel? Rasťo, tento Rasťo... zomrel?„Áno.“„To nemyslíš vážne. Tento veľký Rasťo zomrel? Robíš si srandu?“„Nie. Myslím to vážne. Rasťo... zomrel...“„Tak to je veľmi zlé. Veľmi, veľmi zlé...“
Veď mal ženu a dve krásne malé deti...Z toho dušu náhle zaplavil mi smútok a opravdivosť sa stala nezmieriteľnou.Táka opravdivosť, taká skutočnosť, taká neznesiteľná prítomnosť, taká bezmocnosť.Tak neskutočne živím sa stal tento okamih bolesti.Tak plytkými sa ukázali všetky ľudské márnosti.
Nastala zmena. Náhle som ťa prestal očakávať. A začal som sa s tebou lúčiť.Zmena neznamená len život. Tak nevýslovne náhle a neočakávane.
Minulý týždeň sa pod tebou zlomila stolička.To veľké kožené kreslo, na ktorom si vládol absolútnou mocou admina.A aj ostatné znamenia odhalili svoj zmysel. Nutkavé myšlienky vypýtať si všetky heslá a naučiť ma všetkým prístupom.Vzal si si ich so sebou...
Všetko zdalo sa mi zvláštne. Tí dvaja ľudia, ktorý po rokoch prišli náhle za tebou.Tvoj sused, o ktorom si ešte v nedeľu hovoril.Aj tvoje slová: „Možno v pondelok nebudem môcť, ešte niečo iné mám. Malo sa to predsa robiť najprv v piatok, potom v sobotu a nakoniec sa dohodol pondelok.“Nestihli sme to. „A teraz búchajte si hlavu o barák.“ - odkázal si z druhej strany.
Okolo tretej prišli za tebou. Fero s kamarátom hľadali ťa.Cez mrežu obchodu podával som im rukya privítal ich na mojej rozlúčke s tebou.
Pre mladého človeka je ťažké prijímať nečakané chvíle osudu.Na takú zmenu sa nedá byť pripravený.
Blikajúce správy na ICQ ma vyrušili z blúznenia.Prozreteľnosť? Nechal si si zapnutý počítač. TY!? Čo zakryptované všetky disky heslami si mal.Otvorené správy zaplnili plochu monitora.A skype volalo ťa na kus reči...Nikto z nich nič netušil..
Virtuálne priateľstvá, ale aj tie skutočné.Celý svet ťa volal ako každý deň.Amerika, Austrália, Izrael, Japonci, Čína, Česi... naši.Tvoj tím, čakal na pokyny.
Mnoho ráz už bol si Knightom...
Stal som sa v tom okamihu poslom zvestovania tvojej smrti.Vtedy prvý krát vošiel som do tvojej zóny moci a písal im...Žiadneho z nich osobne nepoznal som, snáď jedného či dvoch...Z desiatok kontaktov v tvojom adresári.
Museli ťa mať naozaj radi tí všetci.Při každom z nich zmocnil sa ma náhly pocit bolesti a smútku, ktorý vydali. A častokrát aj slzy náhle vyronil som. Tak živé a silné putá si mal...
Dva dni som tam vkuse sedel a písal.Aj s tými, čo neverili a jako vydarení žart brali ma.Ha ha ha.Lebo v tvojom méně hovoril som k nim ako ja.
Prišla za mnou tvoja matka s otcom zronená.Aj ľudia, ktorých nikdy nevidel som.Neznáme čísla v mojom telefóne,ktoré táto zmena tiež znamená.
Pohreb sa konal v pondelok. Týždeň po tvojom náhlom odchode.Čierna košeľa bez kravaty mnou zdobená.Pri tvojom nehybnom tele bez života.Tvár bez výrazu ... už si však nebol ty.
Tri piesne, dve básničky, jeden príhovor.Takmer stvoka ozajstných známych aj neznámych tvárí.Pred tebou aj po tebe ďaľší do neba chystali sa.Taká hektická udalosť je dnes smrť, čo stojí desaťtisíce.
Možno ti závidím.Rátal som tak na dvoch rukách,koľký pre mňa prišli by.Toľkokrát ďakujem sme ostali ti dlžní..
Vypol som tvoj počítač.Odhlásil ťa zo siete.Vypratal tvoj stôl a položil naň bielu ružu z venca čo urval som.Lupene už ovädlino aj teraz mi ťa pripomína.Že už viac sem nikdy neprídeš.Rasťo..
Balím veci a upratujem.Zatvoril som tento krám.Bez teba to nie je ono.A sám si na to netrúfam.Čo pre teba zmena smrť znamenalapre mňa nový život otvára.
Lebo to tak chcem.Alebo to tak chceli oni?Že keď sa dlho rozhoduješ,tak nasilu ťa prinútia...
Tebe sa smrť stala zmenou.A pre mňa zmenou nasilu.
Cez to všetko: Ďakujem ti.Že som roky s tebou mohol ísť.Po stezce co nekam vede...Mier a pokoj tam kde si.
