Na druhom konci som mal šéfa (my zasvätení vieme že skôr parťáka), ktorého môžeme volať trebárs Kejemsí. Ten mi načrtol dosť nečakaný plán - naskočíme do jeho auta a odvezieme zopár milých biznismenov do Istanbulu. Nie do toho čo je neďaleko od Vítkovíc, mám na mysli ten ozajstný. Tam dolu. Vpravo. A najmä ďaleko. Správy v poslednej dobe sledujem ešte menej než obyčajne, preto mi úplne ušla erekcia tej islandskej sopky a s tým spojené zrušenie letov. A pretože biznismeni sú naši kamaráti a potrebujú sa domov dostať urgentne, ideme. Autom. A odchádzame o pár hodín. No do mindže!!
Hodil som do batoha pár vecí (z ktorých som použil akurát tak vodu a pas) a išli sme na vec. Počas cesty som bol uzrozumený s tým, že miesto do Istanbulu napokon ideme „len" do Sofie (pre prasákov - hlavné mesto Bulharska). Z dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorý však nie je pre potreby nášho článku zaujímavý, sme sa za každú cenu potrebovali vyhnúť Srbsku (rozumej diaľnici) a museli sme ísť cez Rumunsko (rozumej opak diaľnice plus nejaká škaredá nadávka). Za volant sa posadil skúsený a ostrieľaný Kejemsí a mapy spolu s príručným GPSkom som si vzal na starosť ja - z celej osádky som mal najďalej k inžinierovi (pozdravujeme nemenovanú slečnu magisterku) a tak bola najväčšia pravdepodobnosť, že som ten najschopnejší navigátor. Na moje veľké prekvapenie sa toto tvrdenie ukázalo ako veľmi pravdivé.
Po relatívne nezaujímavej ceste Maďarskom sme prekročili hranicu s Rumunskom. To sa samozrejme nezaobišlo bez mierneho zdržania, ktoré mne čoby užívateľovi Schengenského priestoru, pripomenuli návrat do detstva. Colníkom sa zrejme naša kombinácia americko-slovensko-tureckých pasov zdala akomak nedôveryhodnou, a tak si ich poprezerali tuším z každej svetovej strany. O nejakých 15 minút sme však mali vľúdnu hranicu za sebou a vkročili do krajiny túlavých psov. Palubné GPS sa nás síce urputne snažilo nasmerovať cez Srbsko, no vzhľadom na vyššie nevysvetlené skutočnosti sme sa ho rozhodli ignorovať. Vytýčil som trasu a otrocky nútil šoféra ignorovať akékoľvek iné než moje pokyny. Musím uznať, že si počínal fantasticky. Rumunské cesty však dali jeho šoférskym zručnostiam poriadne zabrať. Okrem ostrých zákrut, chýbajúceho asfaltu, velikánskych dier a jednosmerných úsekov našu pozornosť pútali aj mladé stopárky, ktoré zrejme potrebovali zviesť. Nejakých nešťastníkov. Ja som ešte samozrejme príliš mladý a zásadový na to, aby som o tom niečo vedel, ale ak by som na niektorú z nich mal dostať chuť, asi by som to radšej rozchodil...
V Sofii sme mali byť do určitého času a verte mi, bol to taký šibeničný deadline že až. Kejemsího som teda nemilosrdne hnal ďalej a až na chvíľu kedy som zaspal a zišli sme z mnou naplánovanej trasy (palubné GPSko na základe analýzy mojich mozgových vĺn zistilo že som usnul a opäť vodiča zákerne nasmerovalo na zakázané srbské územie) sa nám darilo včas míňať stanovené checkpointy. Konečne sme čosi po polnoci dorazili k rumunsko-bulharskej hranici, keď tu...našli sme akúsi zatvorenú rampu a pred ňou pár áut. Verte či nie, prírodnú hranicu, tvorenú veľtokom zvaným Dunaj, miesto mosta obhospodaruje trajekt!!! A ten fachčí každé tri hodiny!! (Vďaka pánovi Murphymu sme jeden o hodinku zmeškali, mali sme teda 2 hodiny na predýchanie toho, že to do Sofie nestihneme včas). Neostávalo mi nič iné, než zakúpiť lístok, ktorý nás dostal za rampu, kde som mohol zakúpiť lístok na kompu. Aké premakané.
O uvedené 2 hoďky sme sa nalodili na prievoz v zmysle hesla „späťák na späťák" a o pár minút sme boli na bulharskej strane. Tam Kejemsí zakúpil čosi ako víza a o búdku ďalej aj diaľničnú známku (ako Američanovi mu bola ponúknutá za 5 dolárov, keďže doláre nemal, tak za 5 Eur. (Verím tomu že keď sa o tomto skvelom kurze dozvie náš financminister a jeho kamaráti jachtári, zblednú závisťou). Bulharsko nás privítalo cigánskymi osadami, vozmi ťahanými koňmi (cez Rumunsko sme išli v noci, preto sme ich tam videli len sporadicky) a dažďom. V Sofii sme zaparkovali, odprevadili bizmismenov na bus do Istanbulu a s Kejemsím sa vrátili k autu. Keď sme ho opúšťali, bolo bosé. Teraz malo na prednej labke obutú papuču. Chlapík, čo nám ju za nie príliš mastnú pokutu dával dolu nám slušnou angličtinou vysvetlil, že v Sofii majú bluzón (modrú zónu) kde sa parkovné platí smskou (ako je možné že sme my hňupi nenasledovali inštrukcie, napísané cyrilikou?!) Chlapík bol dosť prekvapený, že u nás v Slovinsku také čosi nemáme, tak som mu vysvetlil že sme zo Slovenska a minimálne u nás na východe parkovné zásadne platím pekne mincou do automatu. Usmial sa, zaspomínal že Praha je nádherná, ale panslávsku zľavu nám nedal. Ani bloček od pokuty. No čo, nech si dá jedno vychladené na utuženie našej všeslovanskej jednoty.
Cesta späť už až taká pozoruhodná nebola, našťastie sme sa už vybrali cez odiaľnicované Srbsko, dokonca som zažil svoje „tenkrát poprvé" - riadil som auto s automatickou prevodovkou, navyše nádhernými do steny vytesanými tunelmi. Aj colnice už boli v pohode, zjavne pomohla absencia tureckých pasov, len ma trošku pobavila otázka maďarského colníka či nevezieme cigarety - akosi som sa v mysli vrátil o pár desiatok rokov späť. Potom nám však už nič nebránilo nerušene sa vrátiť na rodnú hrudu, dokonca som mal cestu aj veľmi spríjemnenú. Ale to vám nepoviem ako, aby ste mi príliš nezávideli. No a doma mi napadlo že vám poviem čosi o svojom výlete, o ktorom som ešte 40 hodín dozadu nemal ani páru.
