S blížiacimi sa narodkami najdrahšej som začal ako každý chlap uvažovať o tom, čím jej aspoň trošku spríjemniť krušné chvíle so mnou. No a ako každý správny chlap som ostal len pri tom uvažovaní. No a keď som už fakt nevedel kam z konopí, tak som to vzal skratkou a drzo som sa opýtal. No a čo. Odpoveď ma potešila, najdrahšia si totiž nezvolila žiadne materiálne statky, ale nejaký lyžiarsky víkend. Taký, ktorý nebude musieť sama zariaďovať. Chápete, veď má narodky...
Nakoniec ho veru vyberala, zase až tak hlboko u nás ešte feminizmus nezakorenil. A vybrala si dobre. Aspoň teda ten výlet. Po pár úvodných zbytočných otázkach (Pôjdeme na severnú či južnú stranu Chopka/u?) napokon padla voľba na chatu Trangoška, čo by snehuliakom dogúľal zo Srdiečka. Ihneď som v nej bookol izbu bez sprchy (inú nemali!) a tešil som sa na víkend. To som ešte nevedel, koľko šťastia nás postretlo. Nuže, poďme si to spočítať: Šťastie prvé - ešte pred našim príchodom sa uvoľnila izba so sprchou. Začína sa to dobre, v piatok vyrážame.
O ceste z Košíc do Nízkych Tatier by sa dal napísať celý článok - všadeprítomný Rossellini, humorná situácia na rožňavskej benzínke (aspoň že tie fešandy obstojne zvládali slovenčinu s maďarským prízvukom), NESKUTOČNÉ jamy na ceste (teraz keď vidím značku Pozor hrboľatá cesta - také tie dve cicky - tak v panike dupem na brzdu) ale najmä záver. Paráda, vo finálnej ceste do kopca som sa priam vyžíval. Tmavá tma, nikde nikoho, cesta pokrytá snehom, také ideálne zákruty do ktorých sa môžete smelo pustiť lebo sú mäkké, nie nebezpečné, no i tak sa v nich cítite ako v premakanej počítačovej hre...jednoducho sen. Keď sa pred nami vynoril náš cieľ, mal som sto chutí spustiť sa dolu a dať si tú cestu ešte raz. No len kým som nevystúpil z auta...
Okolo nás žiadny svetelný smog, keď nerátam pár svetiel z chaty, len samý les a nad hlavami kvantum hviezd. Nestihol som ich všetky spočítať, prestal som niekde pri stošesťdesiattisíc dvestopäťdesiat štyri, no určite ich bolo ešte o pár desiatok viac. Viac som nestihol, lebo mi do ruky narazilo niečo vlhké a čierne. Bolo to studené ako psí ňufák...a o pár metrov za tým som videl aj huňatý čierny chvost. Pes ako z rozprávky, taký čiernočierny Maxipes Fík, s dôrazom na „Maxi". A aby som nepochyboval že sa mi to len nesníva, oni tam boli hneď dvaja. V tej čiernočiernej tme celkom dobre splývali, no o to lepšie sa črtali na pozadí bielobieleho snehu. Proste idyla.
Príjemný chatár (ráčkoval!) nás ubytoval, zobli sme si ľahkej večere (knedlovepřozelo) a hor sa na kutě! Dostali sme síce informáciu, že o chvíľu po večeri sa otvára nočný bar, ale... zaspali sme už čosi pred deviatou. Ráno som vykukol z okna, očakávajúc tradičný stredoslovenský stereotyp, a ozaj, v ohrade pri chate si stojí poník...krása...no čo je to za ním? Veru veru, moji milí, za ním lama...a ďalšia... Na slony sme už nečakali a po raňajkách sme autom vyrazili na lyžovačku. Dorazili sme až na záchytné parkovisko cca 200 metrov od chaty, kde sme sa zaparkovali a prestúpili do skibusu, vyvezúcevšieho nás na Srdiečko. Tu nás čakalo Šťastie číslo dva - nááááááádherné počasie - a nemožnosť zakúpenia si poldenného lístka. Čo sa ukázalo ako Šťastie číslo tri, poldenný by nám neplatil na vleky hore. A neuvideli by sme scenérie, ktoré prikladám. Pokračovanie příště.
