Určite nie som žiadny workoholik, to len aby sme mali medzi sebou jasno. Čím viac sa však rozprávam s ľuďmi okolo seba, mám pocit, že len málokto mal pri výbere práce takú šťastnú ruku. Nechápme sa zle, jasne že v prvom rade pracujem preto, aby som sa raz za mesiac mohol pozrieť na internet banking a povedať si, že ešte nejaký čas nehrozí, že by decká nemali čo jesť... už len preto, že žiadne nemám.
Najprv pár základných informácií - na gympli som sa absolútne nevedel rozhodnúť čo chcem robiť. Sám neviem prečo som si vlastne dal prihlášku na právo. Keď ma však už prijali (po desiatich mesiacoch drilu, žiadne kľúče od Favorita či ako sa to vtedy povrávalo), neostávalo mi nič iné, ako zaťať zuby a nejako to dotiahnuť do konca. Nedá sa povedať, že by ma to bavilo, ale po piatich rokoch sa to nejako podarilo. Dokonca mi bol vybavený aj flek - síce až hen v hlavnom meste, no ale bola to ozajstná pozícia právnika! Prax, skúsenosti, známosti!!! Hm... štátna správa... žiadna výhra, ale budiž, lepšie ako nič. Päť mesiacov som vydržal, no po incidentíku s obernadriadeným som naskočil na vlak do Košíc. Vtedy sa na mňa zase usmialo šťastie a dostal som miesto právnika dokonca tu na domácej pôde. Wow! Hm...o rok a pol som stále zarábal toľko čo pred rokom a pol a práca ma vyslovene ubíjala...preto som viac ako vďačne prijal Mišov šibnutý nápad ísť do Anglicka roznášať po stoloch taniere a dolievať šampanské...no veď o tom v Jorgeho príbehoch.
Ešte v Anglicku som sa vďaka Vladovi dostal k prekladom filmíkov a tomu som sa venoval ešte rok a pol po návrate. Trošku som sa oťukal, robota sa hrnula, bola zaujímavá, aj keď časovo náročná - človeka však hrial dobrý pocit keď si otvoril program a počítal, koľko „jeho" filmov ide ten-ktorý týždeň v telke. Sem-tam sa k tomu priplietla iná prácička, jednoducho pohodlná pohodička. Potom... potom sa mi v jeden deň nezávisle od seba ozvali dvaja ľudia - jedného som predtým videl raz, o druhom som v živote nepočul - a obaja mi ponúkli tú istú pozíciu pre miestneho giganta. Najprv som to považoval za vtip, v živote som netlmočil a tu ma hneď berú...prešiel som bleskovým konkurzom a zrazu som už sedel v „akváriu" so slúchadlami na ušiach a počúval rady skúsenej a veľmi nápomocnej Dáši. Bol som nervózny jak sviňa, ale upokojoval som sa myšlienkou, že celé to odštartuje Dáša, ja sa potom chytím, kdyby něco, tak mi helfne... mal som záchrannú sieť. To až kým k akvárku po pár minútach neprišiel ktosi, čosi jej povedal, ona si zbalila cingrlátka s tým, že musí kamsi bežať, a ... „ty to zvládneš". Neviem ako, ale prežil som to. Aj celý niekoľkomesačný projekt - po prvotnom šoku som si privykol na akvárko, slúchadlá aj mikrofón a dokonca už vtedy sa mi stalo, že som sa zamyslel nad hocičím čo mi sadlo na nos a po chvíli som celý užasnutý „precitol" na to, že mi z úst vychádza to, čo mi do slúchadiel prúdi v inej reči. Domov som chodil poriadne „vypratý", 8 hodín simultánneho tlmočenia poriadne vyrovná mozgové závity, no odvtedy aspoň nemám problém zaspať do piatich minút (len tak mimochodom - ak sa ma po hodinovom mítingu opýtate o čom bol, budem mať veľký problém povedať vám aspoň základné veci - tzv. „efekt prietokového ohrievača"). Keď projekt skončil, zase som sa vrátil k svojej filmovej rutine, no už s pocitom, že mám čosi za sebou a aj keď už navždy ostanem pri filmoch, svojich pätnásť minút slávy som si užil.
Zrazu sa však země zachvěla, zazvonil telefón a dostal som pokyn „naklusať tam-a-tam, stretnúť sa s pani R., ktorá ma odvedie za Veľkým Šéfom, ktorý potrebuje čosi pretlmočiť." Pre istotu som natiahol hnedé trenky a prášil. Po mítingu kde padali slová, ktoré mi nič nehovorili nielenže v angline, ale ani v rodnej reči, som bol presvedčený, že ma okamžite niekam pošlú a poriadne vynadajú človeku, čo ma odporučil. Lenže miesto toho ma Veľký Šéf pochválil za pohotovosť, angličtinu, nebojácnosť a ešte pár vlastností, o ktorých by som prisahal, že nimi moja osobnosť nedisponuje. Opýtal sa ma, či by som nechcel prísť zase...no odmietnite takúto ponuku od človeka, ktorý je s vami očividne spokojný... Navyše už vtedy som si povedal, že na ľuďoch, ktorých som stretol na mítingu, čosi nie je v poriadku. Ale k tomu sa dostaneme. Každopádne o pár dní som prišiel zase...a tu som už dostal oficiálnu ponuku Veľkého Šéfa stať sa jeho osobným tlmočníkom...chápete, ja, chlapec z dvestopäťdesiattisícovej dediny! Emeriken drím, bejby!!!
Spočiatku som na každý míting chodil so stiahnutou riťkou a zásobou pečlivě poskladaných papierov, kde som si chvatne zapisoval slovíčka, ktoré mi nič nehovorili...vo vzácnych chvíľach osobného voľna som ich hľadal v slovníkoch, na nete, alebo som otravoval každého okolo seba...a keď som už vedel čo znamenajú, vtĺkal som si ich do hlavy najväčším kladivom na svete. Jasné, dnes keď ma o polnoci zobudíte a poviete mi, že „haluška z moričky sa otlačila na valci a otlak sme nechytili ani na päťke, ale až na konti", v pohode vám to viem preložiť do spisovnej slovenčiny, vysvetliť o čo ide, a samozrejme že to viem hodiť aj do zrozumiteľnej angličtiny, no keby ste mi takúto vetu povedali vtedy pred rokom a čosi, okrem spojok a predložiek by som nerozumel ani slovo. Dnes vám už (ja - doktor práva!) viem vysvetliť najväčšie tajomstvo na svete - ako sa kalí oceľ... teda, mám šajn o tom, ako sa z rudy robí železo, ako sa z neho robí oceľ... VIDEL SOM ako sa oceľ leje, reže, valcuje, strihá, balí...
Ako som už spomínal, už od začiatku mi čosi nesedelo na ľuďoch, s ktorými som prichádzal do kontaktu. Keď som za nimi prišiel s vyvalenými očami a kládol im tie najstupídnejšie otázky, nepamätám si ani jediný prípad, že by ma niekam poslali - naopak, vždy sa mi dostalo viac informácií než som potreboval, každý bol rád že sa môže podeliť o svoje vedomosti...a tak si predstavte, že sa Alberta Einsteina opýtate čo je to atóm... o dve hodiny už naozaj nevládzete sledovať všetky vzorce načmárané na tabuli...takže len zopakujete svoju otázku, nejako si to sami pre seba zhrniete, priplazíte sa k sebe do kancelárie, veľkým kladivom si nový poznatok zase vtrepete do gebule a idete ďalej. Takú pomoc a podporu, akej sa mi dostávalo a dostáva od všetkých ľudí tak z nášho odboru, ako aj ďalších, som ešte nikdy nezažil. Teraz, keď som už „ťažký frajer", sa im to snažím oplácať aspoň keď sa to dá. Nebudem sa tu teraz z ničoho vyznávať, bez zveličenia by som však mohol vymenovať aspoň sto ľudí ktorým som zaviazaný. Dennodenne prichádzam do styku s expertmi vo svojej oblasti, nikto z nich sa však nepotrebuje na nič hrať. Bez preháňania si trúfnem povedať, že by ste u nás v pohode našli dosť ľudí na to, aby ste otvorili aj päť kvalitných vysokých škôl. Kalap dolu.
Aby som nezabudol, pred rokom som miesto Veľkého Šéfa dostal Veľkého Šéfa II. Po počiatočných oťukávačkách sme si (v striktne heterosexuálnom zmysle slova) našli k sebe cestu, z ktorej sa medzičasom stala niekoľkoúrovňová diaľnica. Iste, občas si vypočujem narážku na moje „podržtaškovstvo", ale my čo vieme, vieme, a tí čo nevedia, tí časom zistia. Šéf ma zo srandy volá svojou pravou rukou (pre neprajníkov - je ľavák) a už dávno ma poveruje kadejakými vybavovačkami, ktoré nespadajú do náplne práce tlmočníka. To sa mi na tom páči najviac - nikdy neviem, kedy sa objaví vo dverách s tým, že letíme na taký a taký míting (on trieskať po stole, ja zabezpečovať konštruktívny dialóg), alebo dostanem za úlohu natiahnuť si montérky, nasadiť prilbu, sadnúť do auta a letieť tam a tam. Do toho desiatky mailov a dokumentov na preklad, vybavovanie (a odbíjanie) žiadostí o audienciu, inšpiratívne nakopávanie, zaskakovanie u susedov... občas si nájdem čas zdokonaľovať kolegovcov v angličtine, rozdeľujem drobné úlohy, poskytujem služby psychológa - amatéra, tvárim sa dôležito, občas sa zastavím na kávičku, na žiadosť kamošov navigujem Veľkého Šéfa II. tak, aby si síce myslel, že to tu riadi, ale nebadane pritom robil to, čo chcú jeho ľudia...a ďalších tisíc prkotín čo mi ani nenapadnú...a pritom sa úžasne bavím. Každé ráno s radosťou sadnem do auta, odveziem doktora staršieho (už sa naučil zapásať sa a už ani netrieska dverami) do školy, pridám zvuk na rádiu a šiniem si to za mojou milovanou prácou. Jasné, večer sa teším domov, som predsa normálny, ale aj tak sa musím vyznať z toho, že svoju prácu mám veľmi, veľmi rád. Dúfam, že to o sebe môže povedať čím viac z vás a držím palce tým ostatným aby si tiež našli robotu, čo ich bude baviť tak, ako mňa tá moja.
