Aj počas minuloročnej návštevy Amerického prezidenta na Slovensku pri príležitosti sumitu Busch-Putin odzneli povzbudzujúce slová na túto tému od G.Busha, avšak žiadne konkrétne sľuby a termíny, ale na druhej strane, ani zmienka o nejakých ďalších podmienkach.
Nie a nie nám cestu na americké územie uľahčiť.
Na Guantánamo víza síce asi netreba, ale táto lokalita, i napriek jej povestným all inclusive, zrejme nebude vysnívaným cieľom pre nikoho, a za akých podmienok sa tam môže stredoeurópan dostať, tiež nikde nepíšu.
Čo už, nezostáva nám nič iné iba sa zasa nejako pripomenúť.
Navrhujem rýchlo, kým tieto podmienky neschváli druhá komora Kongresu a nepodpíše prezident, zorganizovať nejakú opekačku, niekde pri Váhu za účasti Bin Ládina a Georga Buscha. A tam znova prejaviť svoju lojalitu k mocnosti. Zabili by sme dve muchy jednou ranou, od teroristov by sme mali po takejto družobnej akcii pokoj a Georga by sme sa mohli pokúsiť presvedčiť, ak už to mieni podpísať, či by sa účasť tých vojakov nedala rozšíriť na pomoc pri stavbe oplotenia na hraniciach s Mexikom.
Bez ohľadu na výsledok takéhoto rokovania, po nahliadnutí do peňaženky a kontrole svojho konta, budem do USA cestovať tak ako doteraz.
Pre istotu.
A predsa, doma je doma.
A ak sa aj náhodou rozhodnem vystáť v rade na ambasáde a kúpiť si vstupenku do krajiny neobmedzených možností, mám počas čakania stále možnosť dobre si to premyslieť.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť včerajší telefonát jednej mojej známej.
Má dvadsaťročného syna a ten pred dvoma rokmi odcestoval k našim protinožcom do Austrálie. Na rok, študovať, popritom pracovať. Dostal od nej dvestotisíc korún a chlapec si nevedel vynachváliť. Pred Vianocami priletel domov, väčšmi hrdej matky nebolo nikde na okolí. ,,Čoby on išiel domov, on tam doštuduje a asi tam zostane, tu ho nič neláka“, vravievala a Janko, tak sa totiž synak volal, si aj víza predĺžil.Veru, zdalo sa že sa naplnia matkine slová a splnia vedomé túžby, ako tam bude za ním cestovať na návštevy.
Ale aby som sa vrátil k tomu telefonátu, bola totiž zvedavá, či u nás banky poskytnú pôžičku niekomu kto je v zahraničí.
Keď som sa jej spýtal, prečo si nevybaví úver tam, odpovedala, že nemá ako dokladovať príjem. Nenapadlo ma nič múdrejšie, tak som jej povedal, nech si to príde chalan osobne vybaviť domov.
Ona na to, že či viem koľko stojí letenka a ...položila slúchadlo.
Našlo by sa možno niekoľko riešení, ale nezavolal som jej naspäť.
Pre istotu.
Má ešte jedného syna, aj celkom pekný byt a bol by som nerád, keby sa z neho musela vysťahovať.
A synátor Janko si bude musieť zarobiť a našetriť.
Aj keď, možno iba na letenku späť, do rodnej vlasti.
Ozaj, deportácie nie sú náhodou zdarma? J
