Nespontánne písanie

Naposledy, keď som sa sem rozhodol napísať, tak som začal bez toho, že by som vedel, o čom by ten môj nastávajúci článok chcel byť. Jednoducho som zobral do rúk pero (v modernom ponímaní klávesnicu) a začal písať. Teraz idem do toho z úplne iného konca, teda už by aj bola hotová myšlienka, aj spôsob ako ju zachytiť, len sa bojím, že tentokrát chýba vôľa. A ešte niečo. Ako som začal tvoriť tieto riadky, tak som zistil, že sa mi v tejto chvíli vôbec ale vôbec nechce touto myšlienkou zapodievať. Čo teraz? Nemôžem predsa, len tak, z ničoho nič, prestať písať a prerušiť (nebodaj zničiť) takto sľubne sa rozvíjajúci text.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Navyše, nebolo by to fér ani voči vám, mojím verným čitateľom, ktorí ste si otvorili môj článok v nádeji, že sa tu opäť hovno dozviete a ja by som vám ho svojím bezohľadným, netaktným a sebeckým ukončením tohto príspevku nestihol ponúknuť. Spáchal by som jednoducho hneď niekoľko nehanebností - zabil by som text, otrávil čitateľa a išiel aj proti vlastným životným postojom. Hádam, keď už raz niečo začnem písať, tak nech je to akokoľvek hlúpe a nezaujímavé, dokončiť to musím. A o to sa teraz pokúšam. Moja pôvodná motivácia (čo ako geniálna a ohromujúca) pre vytvorenie príspevku na blog, sa mi už v počiatkoch jeho písania zazdala nudná, a tak až doteraz hľadám novú, ktorú by som tu mohol rozviť. Zatiaľ nenachádzam. Každopádne si však myslím, že ani tak nezáleží na tom, či ju nájdem alebo nie, aj tak si vy, moji čiatatelia, nič iné ako to pomyselné hovno z tohto textu neodnesiete.