Marek Šperka
Vážna vec
Ako tak pozorujem ľudí, zisťujem, že v súčasnosti je v móde písať veľmi vážne.
Sadol som si na trávu anechal hovoriť mravce. Zoznam autorových rubrík: Literatura, Kultura, Hudba, Súkromné, Nezaradené
Ako tak pozorujem ľudí, zisťujem, že v súčasnosti je v móde písať veľmi vážne.
Tento článok úzko súvisí s dvomi mojimi predošlými príspevkami (Spontánne písanie a (Ne)spontánne písanie), takže aby ste, ľudia moji, pochopili súvislosti vrelo vám odporúčam prečítať si ich (všimnite si ako sa nenápadne snažím zdvihnúť karmu aj svojim starším článkom, určite sa o tom nájde zmienka vo vašich reakciách, preto o tom píšem už v úvode, aby som vás predbehol, získal nad vami prevahu tým, že som to prepokladal, mimochodom, trilógie sú celkovo veľmi efektívne pri zvyšovaní karmy).
Boli časy, keď ľudia a tma ešte neexistovali. Potom Boh stvoril človeka na svoj obraz - nenávistného, chamtivého, neľútostného, krvilačného.
Naposledy, keď som sa sem rozhodol napísať, tak som začal bez toho, že by som vedel, o čom by ten môj nastávajúci článok chcel byť. Jednoducho som zobral do rúk pero (v modernom ponímaní klávesnicu) a začal písať. Teraz idem do toho z úplne iného konca, teda už by aj bola hotová myšlienka, aj spôsob ako ju zachytiť, len sa bojím, že tentokrát chýba vôľa. A ešte niečo. Ako som začal tvoriť tieto riadky, tak som zistil, že sa mi v tejto chvíli vôbec ale vôbec nechce touto myšlienkou zapodievať. Čo teraz? Nemôžem predsa, len tak, z ničoho nič, prestať písať a prerušiť (nebodaj zničiť) takto sľubne sa rozvíjajúci text.
Práve som si otvoril blog. Len tak z dlhej chvíle. Nič výnimočné (ako aj inak) od tohto príspevku nečakajte. Píšem len z dlhej chvíle a preto, že chcem skúsiť niečo napísať, aj keď ešte v tejto chvíli vlastne neviem že čo.
Môj brat maturoval už minulý rok, ale až teraz, počas tohtoročných maturít, som sa rozhodol napísať o tom, čo ho maturitné vysvedčenie stálo.