Usadený na chodníku
strmo sa dvíhajúcom k oblakom
čítal som Stepného vlka
Počúval som slová z časti o sebe
a úplne o tomto svete
živote v ňom a mimo neho
keď tu zrazu
ako výnimka potvrdzujúca pravidlo
sa mi na stranu knihy
samotný život vyštveral v podobe
miniatúrneho pavúčika
ktorý by sa bez problémov stratil
na špičke môjho malíčka
Zmätene pobehoval po písmenách
ktoré rozprávali aj o ňom
nie však pre neho
Všetky tie slová by mu boli k niečomu
len keby niekde medzi nimi natrafil
na uväznenú mušku
ale medzi slovami len medzery
nanajvýš čiarka
a z toho sa pavúčik nenaje
Veď kým slová len sprostredkúvali
on žil
Kým slová len s námahou opisovali
on žil
Kým znaky sa len tak lenivo vyvaľovali
otlačené na zožltnutom papieri
so snahou čosi z diaľky naznačiť
malý veľký pavúčik
nepostrehnuteľne poskočil
zachytil sa chvosta vánku
a odletel povetrím
za lepšou potravou
