Spotené ľudské telá túžia po láske
v tomto čase keď
niet viac síl - vlak uteká
Ja ako jazdec utiahnuť mu uzdu
chcem ale nemôžem ale nevládzem
príliš veľa koní
A ľudia sa hádžu zbesnení na jeho chrbát
kým pod kopytami chrupčia kosti
bez záujmu publika
Však čas prikladá do pece uhlie
a vzýva vlak do pohybu strmšieho
ten chytiac sa výzvy a rútiac sa vpred
stráca ľudí za jazdy po
krvou poznačených koľajach
Za ním spúšť a kúsky mäsa
údy miesto rámp a krik a plač
a medzitým na chrbte už len pár
ľudí s vyschnutými perami
s vlhkými červenými očami
s hrôzou v pohľade so zabudnutou budúcnosťou
bez nádeje a bez slov a priateľov len
s prosbami a mučivou bolesťou
ktorí sa snáď dostanú na konečnú stanicu
( v tomto prípade koniec sveta)
Cieľová páska preťatá ale
kde sú oslavné spevy
vence pre hrdinov?
Víťazi tí čo sa vlaku vzdali a pozerali naň obďaleč
tak aj ty mu radšej zakývaj však
ide zlým smerom a
spotené ľudské telá predsa túžia po láske!
