Stĺpy elektrického vedenia

Sedel som vo vlaku na ceste domov, v ušiach slúchatká s obľúbenou hudbou, pohodlne usadený v mastných sedačkách vozňov a rozmýšľajúc som pozeral von oknom na ubiehajúcu, snehom zahalenú krajinu. Uvažoval som nad uplynulým týždňom, nad tým čo ma čaká, nad fungovaním sveta, nad tým, prečo musí byť všetko tak komplikované. Do toho sa pustilo snežiť a melanchólia - spôsobená samotou v kupé, emotívnou hudbou, výhľadom na vlniacu sa zem, pravidelným a upokojujúcim rytmom nárazov kolies na spoje koľajníc a jemným kývaním sa súpravy z boka na bok - tejto situácie sa ešte znásobila. To človeka vyslovene núti na hlbšie myšlienky. A ak má k tomu, nedajbože, pre inšpiráciu po ruke nejakú múdru knihu, nesmelé filozofovanie sa môže začať. Do niečoho podobného som sa pustil i ja a pri jednom takom zamyslení nad nezadržatelne plynúcim časom, som sa zahľadel na elektrické vedenie bežiace popri trati, ani na chvíľu nestrácajúc krok s uháňajúcim vlakom. Poznáte to. Staré drevené stĺpy, mnohokrát až nebezpečne podobné šikmej veži v Pise, pospájané v nepravidelných vzdialenostiach odizolovanými káblami, sprevádzajú vašu cestu kamkoľvek sa pohnete. Ako som sa tak držal očami jedného z nich, neustále stúpajúceho a klesajúceho vo svojej dĺžke, vytvárajúceho pritom niekoľkokilometrovú vlnu, napadla mi veľká podobnosť jeho dráhy so životom človeka. Kábel stúpa nahor vždy s blížiacim sa stĺpom, ako jeho oporným bodom, a naopak klesá k zemi hneď ako tento stĺp opustí. Stĺp pre neho predstavuje vrchol jeho úsilia, istotu, že nikdy nespadne úplne na zem. Je to miesto, kde môže načerpať nové sily na svoju dlhú púť. Miesto, kde je tiaž Zeme pre neho najmenšia a existovať tu mu robí najmenšie ťažkosti. Ľudská cesta sa na chlp podobá ceste tohto kábla. Je dlhá ale nie nekonečná, charakterizovaná mnohými ťažkosťami a nedorozumeniami, a len kde tu prerušená nejakým šťastným okamihom, oporným bodom. Život človeka vlastne prebieha po takomto kábly. Obdobie medzi dvoma stĺpmi elektrického vedenia predstavuje väčšinu jeho jestvovania, je to obdobie, kedy sa sám musí vysporiadať so všetkými útrapami. Stojí ho to veľa síl a premáhania sa udržať krok s uháňajúcim vlakom a pri tom nespadnúť pod jeho kolesá. Čím ďalej od seba tieto oporné body sú, tým bližšie ku kolesám vlaku sa kábel so zaveseným človekom zosúva a nebyť prichádzajúceho stĺpu, určite by sa pod ne zosypal. Najťažšie mu je presne v strede medzi dvoma oporami. Vtedy už človek zabudol na povzbudzujúce slová tej predchádzajúcej a nasledujúca je ešte veľmi ďaleko, až tak, že si myslíme, že sa už nikdy žiadnej nedočkáme. Magnetická sila kolies je maximálna. Zrazu, v poslednej chvíli, začneme stúpať a tentoraz cítime príťažlivosť blížiacej sa opory, ktorou môže byť ktokoľvek. Blízky ale i neznámy človek s ochotou pomôcť, so zúfalo očakávanou radou, s priateľským úsmevom. A nemusí to byť len človek. Prinavrátiť do života môže aj akákoľvek náhoda, šťastný okamih, čokoľvek čo nás opäť postaví na nohy. Ľudským údelom je, že obdobie stĺpov je v trvaní človeka zanedbatelné v porovnaní s obdobím voľne visiaceho kábla. Smutné prípady nastanú, keď je niektorí zo stĺpov v našom živote príliš ďaleko alebo je príliš slabý a tesne pred naším stúpaním sa zlomí. Vtedy sa zlomíme spolu s ním. Takto to ide stále dokola a ja hľadím z okna vlaku na svoj život visiaci na kábly elektrického vedenia.