Deti už začali chodiť do škôl a škôlok a tak sme zostali doma len s najmladšou Barbarou.
Keď už teda máme voľnejšie predpoludnia,(pred nočnou, aj po nočnej) tak sme sa vybrali s manželkou viac menej bezcieľne túlať po obchodoch. Teda aspoň z mojej strany to bolo bezcieľne. :)))
Na terase obchodného domu sa na mňa pousmiala celkom mladá rómka. Pozerám, rýchlo rozmýšľam odkiaľ ju poznám, ona sa mi pozdraví a kráča ďalej. Je mi jasné, že ju poznám odnekiaľ z výjazdu. Bol som pri jej otcovi? Mame? Dieťati?
Rómka už dávno zmizla, kým som na to prišiel. :))))))))))
Jasné, odrodili sme u nej doma. Poviem vám, aj rómky vyzerajú ináč tehotné a ináč keď tehotné nie sú.
Je pochopiteľné, že to množstvo ľudí si my zapamätať nemôžeme, ale pacienti a ich príbuzní si naše tváre zapamätajú.
Keby len tváre. Toto je vec, ktorú kolegom vždy zdôrazňujem. Pacienti a ich príbuzní nás stále sledujú, striehnu na každé naše slovo. Sledujú všetko, čo povieme im, ale aj to čo vravíme len medzi sebou.
Musíme sa vyjadrovať citlivo. Často nás počúva množstvo uší. Toto je určitá nevýhoda práce v "teréne". V nemocnici je pacient v inom prostredí, je nesmelší. Ale doma je "silný", sebavedomý. Príbuzenstvo často vyvýja určitý tlak, chce nanútiť svoju predstavu o riešení a postupe pri liečbe.
Pri pôrodoch napríklad, chcú veľmi často rodičku dostať do sanitky. Jasné, ich predstava je, že v sanitke už bude všetko v poriadku, že sa to už určite stihne do nemocnice. Rodiť však cestou, je horšie pre rodičku, dieťa aj pre personál. Lepšie je zostať u nich doma a po pôrode odviezť zabezpečené dieťa a rodičku do nemocnice. Ideálne pri komplikáciách v dvoch sanitkách.
A práve pri tejto rómke sme zostali u nich. Po pôrode, asi o 21:00, sa na dievčatko popozerali ešte aj jej nie veľmi starší bratia (traja) a samozrejme aj otec.
Bez stresu pre kohokoľvek sme ich potom v pohode previezli do nemocnice.
Pamätá si ma. :)))))))))))
