Čo sa všetko nedozviete o živote pri večernom čítaní rozprávkových kníh pre deti.
To nie je ako Jetix. To sú príbehy Josefa Čapka. A on si dával poriadny pozor čo a ako napíše, lebo sa bál, že skončí ako tvarohový stĺp a deti sa za 50 halierov budú chodiť naň dívať.
Tak napríklad:
To ružové na stole nejedzte, je to mydlo. V ústach štípe a pení.
Kvargle jedzte až po príchode z pošty.
Mačací chvost nie je rúčka z palacinkárne.
Mačka môže byť blogerka, naškriabe to rovnako, ako množstvo iných.
Aj psíček môže byť bloger, on zase vie čo treba napísať, len to musí písať jemnejšie. Nie pes, ale pesík.
Roztrhnuté gaťky nezašijete dážďovkou.
Dievčatá z Ružomberka, aj chlapci z Trenčína sú rovnakí, ako hocikde inde.
Pyšné nočné košieľky sa nemajú s kým hrať.
Do torty sa dá dať naozaj hocičo. Len z horúcej bolí brucho.
Chorých treba navštevovať, niekedy im aj zahrať divadlo, uzdravuje to, ich aj nás.
Ak má Mikuláš nohy ako psík, anjelom je mačka.
Aj u psíčka a mačičky na vianoce vždy všetko zdražie.
A zistíte, že aj vaše deti vedia byť ticho. Síce len krátko, ale o to úchvatnejší moment to je.
A na záver zaujímavosť. Staršie vydania tejto knihy majú dievčatá z Ružomberka a chlapcov z Trenčína. Novšie vydanie píše o dievčatách z Pezinka a chlapcoch z Prešova, myslím. Zasahovala regionálna loby?
Snáď umiestnenie chlapcov a dievčat viac na juh nevybojovala u vydavateľa SMK! :-)))
