Veď je to všade, v mojom i vašom živote.
Dávať si pozor čo poviete susedom, keď púšťajú psov a vaše deti sa ich boja. Dávať si pozor čo poviete v práci kolegyniam, aby vás náhodou nebrali doslovne. O kolegoch to platí dvojnásobne.( Aspoň o mojich:))) Nadriadení sú ešte ťažší kaliber.
Skúste v škole viesť polemiku s profesorom. Na prednáške snáď, aj keď potom treba dúfať, že na skúške si na to nespomenie. Na skúške je diskusia vylúčená, aj keď práve vtedy ma toho najviac zaujíma a najviac nejasností by som pochopil. Skúste povedať, že niečo neviete na skúške, a žiadajte to vysvetliť. Nemožné asi nikde, ani u nás.
Na blogu znova pozor na jazyk. Otvoriť niektoré témy = hotová "vojna". V diskusii sa to ešte dá zniesť, ale čo ak vám vojnu vyhlási napr. mesto, ministerstvo, minister, denník, televízia, polícia, nemocnica, lekári, Dánsko, černosi, židia, moslimovia, cigáni, homosexuáli, alebo nebodaj aj armáda, anarchisti, pacifisti, SPW, budhisti, kanoisti a Habera? Čo potom, máte dosť prostriedkov a síl túto "vojnu" vyhrať?
Radšej si dávajte pozor na jazyk.
Niekedy to však neplatí, držať hubu a krok sa vždy neoplatí. Ozvete sa a máte skúšku aj tak za "A", deti môžu behať kľudne po ulici, máte v práci novú zmluvu ( lepšiu? ). Ešte aj na blogu vypíšem menný zoznam koho čítam, koho "môžem". A kto môže mňa, viete kam. :)))))))))))))
:))))))))))))))))))))))))))))) :))))))))))))))))))))))))))))))))))))))))))
:))))))))))))))))))))))))))))) :)))))))))))))))))))))))))))))))D.
