Keď požiar prestane byť iba modelový scenár
EIA na Slovensku je ako Alica v krajine zázrakov.
Dňa 7. augusta 2026 vypukol v areáli Slovnaftu požiar. Nech už vyšetrovanie jeho príčin a rozsahu dopadne akokoľvek, jedna vec je podstatná: požiar v rozsiahlo industrializovanom areáli nie je iba teoretický scenár v dokumentácii. Je to udalosť, ktorá môže reálne nastať. A práve preto vzniká otázka, ktorá sa netýka samotného požiaru, ale procesu EIA pripravovaného Centra energetického zhodnotenia odpadov – CEZO.
Posúdili sme naozaj všetko, čo sme mali posúdiť? Nie je korektné tvrdiť, že požiar zo 7. augusta dokazuje nebezpečnosť plánovanej spaľovne CEZO. Nedokazuje. Je však úplne legitímne pýtať sa, či boli požiare, havárie a ich možné následky v takto priemyselne zaťaženom území posudzované s dostatočnou mierou opatrnosti.
A tu sa začína naša Alica v krajine zázrakov. Čo je vlastne úlohou EIA? EIA nemá byť administratívnym potvrdením, že projekt za normálnej prevádzky spĺňa limity. Jej zmyslom je vopred skúmať možné významné vplyvy projektu na životné prostredie – vrátane situácií, keď sa niečo pokazí.
Právo EÚ pritom výslovne počíta aj s posudzovaním významných nepriaznivých vplyvov súvisiacich so zraniteľnosťou projektu voči závažným haváriám alebo katastrofám.
A preto sa po 7. auguste natíska niekoľko veľmi jednoduchých otázok.
Ako bol pri CEZO posúdený požiar?
Ako boli posúdené hasiace vody?
Kam by pri mimoriadnej udalosti odtekali?
Čo by obsahovali?
Ako sa hodnotila možnosť súbehu havárie CEZO s haváriou iného zariadenia v areáli?
Bola posúdená iba samotná spaľovňa, alebo spaľovňa ako nový prvok vo veľkom rafinérsko-petrochemickom komplexe?
Práve posledná otázka je podľa mňa rozhodujúca.
Projekt nevzniká na prázdnej lúke
CEZO sa nemá postaviť na ekologicky nezaťaženom území. Má byť súčasťou areálu Slovnaftu. A v širšom okolí sa už nachádza ďalší problém, ktorý si vyžaduje okamžitú pozornosť – Vrakunská skládka. Oficiálny register environmentálnych záťaží pri nej uvádza, že z analýzy rizika jednoznačne vyplynula potreba nápravných opatrení – sanácie znečisteného územia.
Novšie odborné modelovanie, o ktorom hovorí hydrogeológ Tibor Kovács, sa zaoberá šírením kontaminácie smerom do podzemných vôd Žitného ostrova. Téme sa venovalo aj OZ Za našu vodu v EKO-Logickom podcaste.
A teraz prichádza podstata problému. Máme tu existujúci veľký priemyselný areál. Máme starú environmentálnu záťaž. Máme pohyb podzemných vôd smerom k strategicky významnému územiu Žitného ostrova.
A do tohto priestoru chceme pridať ďalšie veľké zariadenie na spaľovanie odpadu. Samotné označenie zariadenia ako R1 – energetické zhodnocovanie odpadu nemení fyzikálnu podstatu procesu: odpad sa bude spaľovať.
Pre životné prostredie preto nie je najdôležitejšie, aký názov zariadeniu dáme. Dôležité je, čo bude robiť, čo bude produkovať a čo sa môže stať pri mimoriadnej udalosti.
A čo kumulatívne vplyvy?
Práve tu sa podľa mňa dostávame k jednému z najväčších problémov environmentálneho posudzovania. Každý projekt možno na papieri rozdeliť na jednotlivé technológie, komíny, nádrže, potrubia a prevádzkové súbory.
Príroda ich však oddelene nevníma. Podzemná voda nevie, ktorá chemická látka pochádza zo starej skládky, ktorá z rafinérie a ktorá z prípadnej novej prevádzky. Vzduch nerozlišuje medzi emisiami podľa čísla stavebného objektu. A požiar sa neriadi kapitolami dokumentácie EIA. Preto má zmysel pýtať sa na celkovú environmentálnu rezervu územia.
Koľko ďalšej záťaže ešte toto územie unesie?
A bolo to vôbec presvedčivo preukázané?
Žitný ostrov by mal meniť pravidlá hry
Žitný ostrov nie je obyčajné územie. Jeho mimoriadny význam súvisí s obrovskými zásobami podzemnej vody a s využívaním tejto vody pre zásobovanie obyvateľstva. Aj európske vodné právo stojí na zásade ochrany vodných útvarov pred zhoršovaním ich stavu. Preto by podľa mňa mala pri každom veľkom novom priemyselnom projekte v tomto priestore platiť jednoduchá zásada: čím vzácnejšie územie, tým presvedčivejší musí byť dôkaz, že ďalšia záťaž je prijateľná.
Nie naopak.
Čo nám teda pripomenul požiar zo 7. augusta? Nie to, že Slovnaft je automaticky nebezpečný. Nie to, že CEZO určite spôsobí haváriu. A už vôbec nie to, že vieme predvídať okolnosti konkrétneho požiaru skôr, ako budú riadne vyšetrené. Pripomenul nám niečo oveľa jednoduchšie: mimoriadne udalosti sa stávajú. A presne preto existujú procesy ako EIA. Ich úlohou nie je presvedčiť verejnosť, že všetko bude v poriadku.
Ich úlohou je položiť aj nepríjemnú otázku: Čo ak nebude?
Záverečné stanovisko k CEZO bolo na Enviroportáli zverejnené 13. júla 2026. Hlavné mesto následne podalo proti posúdeniu projektu rozklad a žiada zrušenie záverečného stanoviska a nové konanie.
Možno je teda požiar zo 7. augusta vhodnou chvíľou vrátiť sa k dokumentácii ešte raz.
Nie emocionálne.
Nie preto, aby sme šírili strach.
Ale preto, aby sme si položili otázku, či boli havárie, požiare, hasiace vody, možné domino efekty a najmä kumulatívne zaťaženie celého územia posúdené tak dôkladne, ako si blízkosť Žitného ostrova zaslúži.
Pretože ak má mať EIA zmysel, nemôže byť iba cestou k pečiatke. Musí byť nástrojom prevencie.
A pri vode, ktorú budú potrebovať aj generácie po nás, by mala platiť ešte jedna jednoduchá zásada: Najlepšie zvládnutá environmentálna havária je tá, ktorej sme dokázali predísť.
Zdroje
- Enviroportál – Centrum energetického zhodnotenia odpadov, dokumentácia procesu EIA a záverečné stanovisko.
- Enviroportál – Register environmentálnych záťaží, Bratislava – Vrakuňa – Vrakunská cesta – skládka CHZJD.
- Smernica 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, v znení smernice 2014/52/EÚ.
- Smernica 2000/60/ES – rámcová smernica o vode.
- OZ Za našu vodu – EKO-Logický podcast: Vrakunská skládka, 2. diel – Monitoring Žitný ostrov, rozhovor s hydrogeológom Tiborom Kovácsom.
