Tam, kde božská chuť pomaranča
mení sa v neznesiteľne kyslú chuť citróna,
tam zrodil sa mýtus o láske a vášni.
Akoby blízkosť boha a spravodlivosť
náhle skapali na prahu dejín dneška
a vykúpenie sa stalo utrpením.
Nečakanie na Godota a hnus bahna,
napnuté žily a krvavé túžby,
ukrutné muky a odpor skazených tulákov,
zahnívajúce kosti a výkrik desu -odrazil sa od duše,
ktorá naivne si myslela,že zajtrajšok stane sa oranžovo - žltým vzkriesením.
Uviazla medzi štyrmi stenami vlastného Ja,akoby čakala,
že hádam tá krásne zmyselná vášeň ju vytrhne zo všednosti dní,
akoby čakala na rozhrešenie v minúte života,ktorá sa zrodila na perách smrti.
Čudesné stony a nekonečne dlhé premýšľanie,
súvislosti, ktoré náhle menia svoju podstatu,
chrbtová kosť dneška už nemá šťavu
a skapané psy sa váľajú v útrobách pochopenia.
Nehľadám nádej, ale odpustenie!
Nehľadám odpustenie, ale vykúpenie,
nehľadám spásu, ale útechu,
nehľadám nič a predsa som našla pravdu.
Bolestivo mučí moju dušua zázraky sa stavajú neskutočne vzdialené,
obrázky temnôt vrhli tieň do bolesti sna a samota spôsobila jatrivú ranu,
vzdychy diabla kĺžu sa po torze schránky
a krájajú srdce na miliardu drobných omrviniek.
Plavia sa v nekončiacej sa bolesti a smútku.
Sklamanie zdúpnelo na každej z nich a ostych zahodil svoje krídla.
Nočné mory v obväzoch seba tlačia moje telo zvnútra von
sa len tak o koniec - akoby mimovoľne.
Opak stáva sa dôležitou súčasťou bytia
a predstava ako kráčam ďalej je neznesiteľné všedná.
Bosé nohy zranené o stebla príkrych ľudských tvári,
akoby nikto nehodlal zmeniť pocit čo usadil sa na dne.
Sny čo boli ružové zapáchajú a dekadencia básne je jediným osudom.
Osudom toho, kto pochopil, že život je podobný smrti.
Ak sa život podobá smrti potom smrť je istým spôsobom života.
Odvíja sa od chvíle zrodenia a stužkami času
ťahá sa k mámivej čiernej rakve.
Neúcta k sebe a k ľuďom okolo,
posypali tváre starcov.
Žiadny posol nedokáže zvestovať ukrutne slanú lož
-tá radšej dennodenne ľahá si do našich posteli
a nám sa zdá, že to tam leží nahá láska.
Lož je láska a tá sa skrýva za jej meno.
Je láska Vášeň?
A čo so zranenou dušou?
Srdce je menej zložité ako duša.
Srdce lieči čas, ale dušu?
Dušu nelieči nič,duša navždy ostáva rozorvatá na kusy
a ani náplaste ružovej budúcnosti nedokážu zmeniť pravosť,
nedokážu zahojiť rany čo uštedrili človeku žijúce zvery.
Diplomy čo liečia duše zahodeniahodné,
lebo dávno sa zabudlo,
že duša je entita spútaná okovami vlastných túžob a bolestí.
Duša je povzdych a čakanie,
duša je miesto čo nehojí sa, ale páli,
duša je to zavreté medzi štyrmi stenami sebaklamu,
duša je akoby nahá ale predsa odetá príliš.
Je akoby šanca a zatratenie súčasne,
je popol, čo don prstom vpíšete moja,
je ako prach v očiach a tisíce ostni,
je ako paragraf a mení sa v hada,
je zrkadlo a je črepina,
akoby ukuté z ľudskosti,
ale vlepené do diára na strane nenávisť.
Duša je horko sladká cukrová stopa,
je víno a opojenie,
je čas a miliarda hodiniek čo tikajú k výbuchu,
je ako stolica a hojdacie kreslo,
je amok i láska,
je pohoda a nečas.
Duša je pascou každého z nás!
Dodnes neexistuje medicína ani záchrana,
dodnes neexistuje očista iba útlm.
Nedá sa liečiť len utápať,
nedá sa vzkriesiť ani jej odpustiť.
Jednoducho je škrtidlo na tepe života.
Zranená ťažko vztiahne ruku sama voči sebe v nádeji,
že zajtrajšok bude iný!
Keď bolí duša- bolí viac ako srdce,
bolí a neviete, kde a čo,
viete len jedno, že chcete aby už prestala!
Prestane?
Nikdy!
Radšej zomriem,
akoby som mala stratiť bolesť duše.
V nej poslepiacky hladam krivky seba samej!
