nemám srdce, ale dušu ÁNO!

nenávidím slovo srdce.necitim ho, nebije, nevnimam ho.zijem bez neho a predsa s nim.nemam srdcre, ale dušu. dušu ano. citim ju a viem kde býva.dokonca poznam jej tvar a jej nalady.poznam ako vyzera i to ako sa smeje.poznam jej koristnicke sklony i jej uskoky.viem za co sa hanbi i to koli comu sa ruca v zakladoch.poznam to ako zbiera kusky vlastneho seba a sklada ich znovu. viem ako place i ako detsky veri. viem co dokaze a mrazi ma z toho.najdolezitejsie je,že ju citim.citim vo mne. vyrasta na nicom a je stale tam.vsetko co robim a cim som, vsade kde sa pozriem a co dycham...je vsade tam kde som ja a vo vsetkom je kus nej a zaroveň mňa. je entita skryta v zahyboch poznania utiekajuca sa k modlitbam s ocami upretými k nebu. moja duša je bezodne konečná. priama a krivoľaká zároveň. necitim svoje srdce vari ho nemam?nie len väčšmi ako svoje srdce vnimam svoju dušu.je nadradena srdcu a kde sidli a ako vyzera neprezradim, lebo každý ma tu báječne ľahko zložitú entitu v sebe a je ptázkou času ako mocne a silne sa zobudí. moja duša je ako báseň nádherne dekadentne zraniteľná. nahá vo vetre a odetá v prievane. vyschnuta v prameni, ale prištiaca na pusti.je môj obraz v zrkadle sveta.vďaka nej myslim na život, čo deje sa okolo mňa.a vďaka nej chápem, čo srdce nikdy nepochopí. na to je príliš jednoduché. duša je iná.žije svoj vlastný život vedľa teba a predsa sa zdá,že žiješ rovnako ako ona.