Chodím tam čerpať silu a inšpiráciu. Vraciam sa spravidla nabudený, ale aj v miernej melanchólii. Živá krajina je to čo ma oslovuje, čo obdivujem a po čom túžim. Kam oko dovidí, všade ovce, kravy, kozy, kone... nuž si mnohí povedia „fuj“, to už je len kultúra... Rozľahlé karpatské lúky, pláne, ale aj priekopy okolo ciest však kvitnú všetkými farbami kvetov, hlavne pre symbiózu so živými tvormi. A tých farieb tam veru je.
U nás horské lúky ako tak vyzerajú, vďaka divej zveri. Aj tá však mnohým prekáža. Vraj nám ničí úrodu. Minule som dokonca počul že zadržali podnikateľa, ktorý vraj pravidelne sypal jed v lese a otravoval divú zver, aby mu neničila úrodu. Ohavné... Stáročné pasienky sa mulčujú, len aby sme dostali dotáciu, hospodárske zvieratá máme sústredené a zatvorené vo veľkochovoch. Len aby nám nepošpinili cestu medzi dedinami!
Vrátim sa však radšej k Rumunsku, jeho obrazy mi stimulujú pozitívne myslenie J. Hádam som tam ani nevidel dom, ktorý by nemal predzáhradku plnú kvetov. Nie takých umelo vyzerajúcich z katalógu, ale takých ozajstných. Takých aké pestovali naše staré mamy. Mal som šťastie, že akurát kvitli ruže. A tie boli všade. V obrovských kríkoch, ohromných farbách, omamných vôňach. A pred každým domom bola lavička na ulicu. Tisíce typov, nič unifikované, také čo dom dal. U nás prišla móda lavičiek, vidieť ich všade. Kamenné, betónové, kovové, plastové... a spravidla opustené. Tie ich sú obyčajné, drevené, z troch dosiek. Ľudia však na nich posedávajú a rozprávajú... Podobné je to aj v ich mestách. Mimochodom najmä staré sedmohradské mestá sú veľkolepé, nádherné, zachované, hlavne však živé. Námestia i ulice sú plné chodcov, sediacich, postávajúcich a to ešte nie je ani turistická sezóna. Tam veru podvečer nemáte pocit ako v Levoči, že práve ohlásili letecký útok a každý sa musel schovať v pivnici.
Ak sa v Rumunsku potrebujete najesť, vyspať, občerstviť..., nebudete mať problém kedykoľvek a kdekoľvek. A to ani mimo turistických miest. V malom provinčnom motelíku kdesi na konci sveta, vám v noci teta čo je aj krčmárka aj recepčná, nemá problém pripraviť ktorékoľvek jedlo z bohatého jedálneho lístka. Bez problémov a s úsmevom. Napriek ťažkoprekonateľnej jazykovej bariére nemáte ako turista či pocestný, problém so službami ako u nás. Mám pocit, že u nás sa o cestovnom ruchu hovorí dostatočne. Oni ho však dostatočne robia. Za posledné roky som prešiel asi všetky regióny tejto krajiny. Niektoré (ako Bukurešť či prímorské lokality) ma oslovili menej, niektorými som bol však doslova fascinovaný. Sedmohradské mestá a dediny, maľované kláštory v Bukovine, kostoly a drevená architektúra v Maramuréši ... hlavne však nádherné hory, prekrásna krajina a všadeprítomný život spojený s prirodzenosťou a prírodou. Pritom od nás doslova na skok.
Spomenul som si na priateľove slová, keď sme zostali uväznení na letisku v Bangkoku po výbuchu islandskej sopky a všade vládol nepredstaviteľný chaos, neistota a strach. Povedal: „Šak tota naša civilizacia nezna žic. Kec še daco stane, ta pohyneme jak muchy“. Myslím že ak by sa niečo (nedaj Boh) stalo, Rumuni „jak muchy“ nepohynú. A to im vcelku závidím. Ich dediny žijú tak ako žili kedysi, len s novšími technológiami. Nemajú toľko chodníkov a priestranstiev so zámkovou dlažbou ako my, ani toľko parádneho verejného osvetlenia či asfaltových ciest s obrubníkmi ako u nás tam nevidno, ale dediny tam majú čosi, čo naše už stratili. Prirodzenú dedinskú atmosféru, život a ranné kikiríkanie kohútov. A neuveriteľné množstvo kvetov. Choďte sa tam pozrieť, možno vás to inšpiruje rovnako ako mňa.
Autor: Michal Smetanka
