V istej etape svojho života som začala bilancovať ako ďalej a po dlhom a neúspešnom hľadaní zamestnania, keď som prešla stovkami prijímacích pohovorov, pričom niektoré už pôsobili skutočne bizarne, a v mnohých prípadoch už bolo dopredu jasné, kto je onen povestný „výherca", som zvážila všetky svoje dostupné možnosti a rozhodla sa zabojovať o víza do Veľkej Británie ako aupair. Pohovory na ambasáde som absolvovala celkovo 3 krát a odpovedala na množstvo pre mňa absolútne nepochopiteľných otázok, ktoré s mojim pobytom vonkoncom nesúviseli. Ako dlho sa plánujete zdržať vo Veľkej Británii a plánujete si tam nájsť manžela? Načo sa ma pýtajú ako dlho sa tam plánujem zdržať, keď mi udelia víza aj tak maximálne na 2 roky!? Preboha, veď mojim jediným cieľom bolo, aby som sa naučila dobre anglicky a mala šancu si nájsť konečne dobré zamestnanie na Slovensku, pretože v tom období ma vo väčšine firiem bombardovali otázkami ako sa dohovorím cudzím jazykom. Pri treťom pohovore som už mala pocit, že poznajú aj číslo mojich ponožiek, a už skutočne ťažko znechutená a miestami aj už dosť nepríjemná som zareagovala na niekoľko posledných otázok veľmi rázne a neprívetivo. Následne mi pani za okienkom len lakonicky odvetila, že rozhodnutie sa o chvíľu dozviem a mám sa odporúčať do inej miestnosti. Moja prvá myšlienka bola, keď som si vzala kabelku a odkráčala na miesto, ktoré mi ukázal bezpečnostný pracovník, „tak vidíš, teraz si to pokazila a už sa tam nedostaneš". Na moje obrovské prekvapenie som sa po vyzvaní svojho mena dozvedela, že víza mi boli udelené a teda môžem vycestovať. V duchu som si len pomyslela:"No vidíš, keby si bola na nich nepríjemná už na prvý krát, mohla si si ušetriť všetky ostatné návštevy na ambasáde". :) Život je však niekedy prekvapujúco zauzlený, plný zákrut a odbočiek a tak nám pravidelne pripraví nejedno špeciálne prekvapenie. Práve v tom období som dostala akoby zázrakom odpoveď z jedného zamestnania, že ma prijali. A včuľ buc múdry.Asi veľa ľudí v takej situácii vážne premýšľa, čo robiť ďalej, keď sa im naskytnú dve cesty, ktorými by sa mohli vydať. Ako sa správne rozhodnúť, ktorá bude tá správna? Nemala som ani poňatia, ako sa zachovať a tak som si povedala, že jediným vhodným riešením je nastúpiť do nového zamestnania a ak sa čokoľvek zmení, stále môžem odcestovať, keďže v pase mi svietili krásne britské víza na 2 roky. Veď mám času dosť, uvidím a vyskúšam. Môj vnútorný pocit ma rozhodne nesklamal. Na druhý deň, keď ma moja nadriadená vyzvala, aby som zašla do kancelárie po svoju pracovnú zmluvu a ja plná očakávania som vkráčala k mojej šéfke, vedela som, že teraz zmluva dokončí to, čo som začala. Aké však bolo moje nepríjemné prekvapenie, keď som zistila, že v tej dobe ešte v slovenských korunách svieti na mojom platovom dekréte suma o 2000 SKK nižšia, než som povedala minimálnu platovú predstavu na pohovore, pod ktorú som a to som zdôraznila, nechcela ísť kvôli základným životným potrebám. V tej chvíly som sa cítila zo strany zamestnávateľa podvedená, pretože na pohovore sa personalista spoločnosti vyjadril, že nie je žiaden problém s výškou môjho platu. Zároveň som pochopila, že cesta do UK je jasná a istá. Zvláštne na tom bolo, že najsilnejšiu chuť odcestovať som mala paradoxne pri prvej návšteve na ambasáde a potom sa už tá chuť len postupne akosi vytrácala a znižovala. Až som sa dostala do bodu, kedy som chcela vedome celú cestu odložiť až posunúť, že veď mám času dosť. Všetko však bolo vybavené, domáca z rodiny ma už očakávala a tak bolo definitívne rozhodnuté. Zbalená a pripravená na odchod, som počkala na stanici na autíčko pre 10-ich, ktoré nás odviezlo do Brna na autobusovú zastávku, kde sme mali chytiť priamy autobusový spoj smer Londýn. Ako som len vtedy v duchu závidela dievčatám, ktoré sa práve vrátili a nadšene sa vítali so svojimi rodinami. Ja som tam stála smutne pri svojej mame a veru mi aj nejaká tá malá slzička spadla, keď sa autíčko rozbehlo a ja som kývajúca odušu sledovala svoju maminku, ako tam smutne stojí a vyprevádza svoje ďalšie dieťa do ďalekého sveta. V tej chvíly by som najradšej bola zastavila autíčko a ostala s ňou, ale už nebolo návratu. Cesta pomaly ubiehala a „za pár hodín" sme sa ocitli v Brne, kde sme šikovne prestúpili tento krát už na veľký autobus do Londýna. Kto si zažil 24 hodinovú trasu autobusom do Londýna, pochopí, že ani sedadlá v najzadnejšej časti autobusu Vám nemôžu vynahradiť mäkkú posteľ s vankúšmi. Dúfala som, že budeme prechádzať cez trajekt, pretože som o tom veľa počula, ale nakoniec naša cesta viedla vláčikom cez eurotunel. Nakoľko sme už cestovali po tme, nič som z tej časti cesty nemala a len sa snažila prechádzať ce jednotlivé vagóny a vyhýbať sa dievčatám, ktoré si vytiahli cigarety a trošku povzbudili svoju neresť reptajúc na anglické domáce a ich strach o vlastných manželov pred aupairkami. Vtedy som si len vzdychla a povedala, že mne to chválabohu nehrozí, pretože moja domáca bola rozvedená žena s 3 deťmi a to najstaršie už bolo osamostatnené.
Skoro ráno, keď sme vyšli na „svetlo božie" , sme sa začali pomaly vnárať do krajiny, ktorá len jemnučko naznačovala, že toto bude INÝ svet, než na aký som bola zvyknutá. S údivom som sledovala domčeky a domy z tehál, ktoré pripomínali obrázkové knižky z rozprávok a v prvom momente som sa pristihla pri myšlienke: "Načo som sa len sem ja, zrelá slečna po 20-tke trepala". :) Chvíľami som cítila radosť z nového a neznámeho, ktoré budem čoskoro objavovať a chvíľami som pociťovala strach, aké to tam naozaj bude a bolestivú túžbu po domove. A to som ešte netušila, čo ma v tom "novom svete" všetko čaká.
