Kamarát sa mi posťažoval, že presedí pri internete celé hodiny. Obrovské množstvo informácií bez ladu a skladu zapĺňajú obrazovku. Všetky prečítať nemôže. Ale ktorú si vybrať? Tak sa nakoniec radšej zodvihne a ide do krčmy.
Prvé sklíčko farebného kaleidoskopu na záver týždňa – sonda W. Gombrowicza do radov školského zboru učiteľov: „Toto sú najlepšie hlavy v hlavnom meste, – odvetil riaditeľ, – nikto z nich nemá ani jednu vlastnú myšlienku; ak by sa aj v niektorom zrodila vlastná myšlienka, ja už vyženiem alebo myšlienku, alebo mysliteľa. To sú celkom neškodní ťarbáci, učia iba to, čo je v osnovách, nie, vlastná myšlienka v nich nepostojí.“
Nasleduje blúdenie Bratislavou zmenenými linkami MHD od 5. 9. 2005. Pekné svinstvo. 45 minút som sa pokúšal nájsť spoj do prístavu, prešiel som po vlastných pol Bratislavy, v zúfalstve nasadol na linku 88 (už tam nebola iná možnosť), ktorej som v rýchlosti nestihol skontrolovať trasu, ale tajne som dúfal, že pôjde rovno a bez odbočky priamo okolo vytúženého prístavu. Nohy boleli, hnev vrel, ešte že nie som agresívny človek. Nešiel. Znenazdajky zvrtol doprava na nový most Apollo a poďho rovno do Petržalky. Rezignoval som. Dnes sa už do prístavu nedostanem, možno nabudúce. Pristúpil som na vyhliadkový okruh Petržalkou.
V inom čase na inom mieste ma fascinuje spôsob, akým v starom Rusku reagovali všetky ženy (zvlášť mladé), len čo zbadali chlapa. Zvýskli, trielili o dušu preč a potom si rukávom dlho zakrývali ostychom zrumenenú tvár.
Tiež som začul rozhovor x s y, že pálenka sa po latinsky nepovie, lebo na pálenku neexistuje v latinčine výraz. „Ej, ale boli tí Latinci chumaji, ani nevedeli, že je pálenka na svete“ — vzdychol si x.
Okrem toho vraj kedysi na Dykaňke žil Záporožec Bachroš Paciuk, ktorý bol lenivý a tučný. Kvôli veľkému bruchu sa neprepchal cez dvere a tak sa z domu nepohol, sedel na zemi, vedľa neho dve misy. V jednej pirohy, v druhej smotana. Lenilo sa mu rukou pohnúť a nakŕmiť sa, tak naučil pirohy samé vyskočiť z misy do smotany a potom šup rovno do otvorených úst vyskočil ten poslušný piroh. Paciuk musel len ústa naširoko otvárať a rýchlo prehĺtať.
V inom čase a priestore Sharon Sone vyhlasuje, že je za mier. Okrem toho som nedávno v električke zachytil správu na stránkach Nového času, ktorý zaujato študoval jeden cestujúci, že Sharon Stone ukázala prsník. Kedy, kde a komu, to som už nestihol zachytiť, lebo cestujúci vystupoval na Trnavskom Mýte.
Po meste v každom čase a na každom mieste jedna pani žobre od ľudí peniaze. „Na jedlo, prosím!!!“ Kedysi to bolo na deti, dnes už len na jedlo. Je aktívna hlavne pred Tescom a na Trnavskom Mýte. Sem tam pred Tatra centrom. Neverím jej, ale s manželkou sme jej napriek tomu dali päť rožkov, nech má niečo pod zub. Zatvárila sa sklamane, asi ju to naštvalo. O pár metrov ďalej rožky zahodila na zem a pokračovala v žobraní „na jedlo“. Darmo, peniaz je peniaz!
