Legenda je príbeh o skutkoch ľudí, ktoré sa udiali v histórii a majú určité vlastnosti dodávajúci príbehu na pravdepodobnosti. Neobsahuje udalosti a javy, ktoré by boli nemožné.
Definícia pravdy nie je jednotná a sústreďuje sa hlavne na zhodu medzi faktami a realitou. Je ovplyvnená tým, či je pravda subjektívna, relatívna, objektívna, alebo absolútna.
Fenomén zvaný Rembrandt sa nachádza v rozpätí uvedených definícií. Dnes nie je jednoduché podať reálny obraz o jeho živote, dopátrať sa k všetkým udalostiam a ich príčinám. Po štyroch storočiach sa opájame zmesou ilúzií, faktov a poloprávd popretkávaných prímesou individuálnych postojov vytvárajúcich archetyp označený názvom Rembrandt. Niekedy sa zdá, že vytváranie (a následne uctievanie) takýchto archetypov je pre človeka osudové.
Vulgárny, hlúpy a nenásytný – tak ho vnímali niektorí ľudia jeho doby. Pre iných to bol nepochopený génius. Dnes historický gigant stojaci na vrchole umeleckého Olympu.
V januári 1670 napísal umelec Abraham Breughel list sicílskemu zberateľovi A. Ruffovi. Breughel vystupoval ako jeho agent v Ríme a tlačil ho k nákupu talianskych obrazov. Ruffo mal však iný názor. Sťažoval sa Breughelovi, že ani najväčší talianski maliari mu nedokážu namaľovať portrét, ktorý by sa vyrovnal portrétom od Rembrandta, ktorý zomrel len pred niekoľkými mesiacmi.
Breughel odpovedal s ťažko potlačeným pohŕdaním. Talianski majstri by sa neznížili k maľovaniu banalít typu zahalená postava strácajúca sa v tieni, z ktorého vytŕča malé osvetlené miesto na nose. „Veľkých maliarov zaujíma možnosť ukázať nádhernú nahú postavu, z ktorej je možné vidieť, že vedia ako sa kreslí“, napísal, jasne naznačujúc, že Rembrandt to nevie. „Iba nevzdelaný človek oblečie svoju postavu do neohrabaného tmavého odevu, a takíto umelci usporiadajú okolité prostredie tak, že to nemá ani hlavu ani pätu“.
Medzi banalitami, ktoré Breughel tak opovržlivo odmietol a ktoré pred rokmi Ruffo osobne nakúpil, bol napríklad Aristotels s bustou Homéra (1653), dnes považovaný za najväčší poklad Metropolitného múzea umenia.
Dnes si len ťažko môžeme predstaviť, ako pohŕdavo bol vo svojej dobe odmietaný jeden z najväčších géniov v svete umenia. Breughel však len opakoval to, čo kritici a teoretici hovorili o Rembrandtovom umení dlhé roky.
J. Held v r. 1950 napísal, že Rembrandt bol jednou z veľkolepých kontroverzných osobností. Priťahoval a zároveň odpudzoval akademických kritikov. Bol vynikajúci kolorista, ktorý neovládal kresbu tak, ako bolo štandardom napríklad vo Florencii. Bol realistom ignorujúcim klasický kánon. Životopisci mu dali nálepku hrubý, nevzdelaný, vulgárny lajdák. Jeho povesť sa však časom zmenila. Uprostred 18. storočia sa z outsidera stal nepochopený génius. Pre umelcov a kritikov 19. stor. bol bohémom, liberálom, národným hrdinom, romantikom a revolucionárom. V 20. stor. sa stal najskúmanejším umelcom všetkých čias.
Už v mladosti priťahoval pozornosť. Počas svojho života bol slávny a rovnako po svojej smrti. Vždy mal svojich obdivovateľov, ktorí dychtivo vykupovali jeho kresby a lepty. Našlo sa však aj veľa ohováračov. Zriedkakedy – a to nie je jav spojený iba s postavou Rembrandta – sa o ňom našla dôveryhodná informácia. V jej neprítomnosti sa legenda rozrastala. V poslednej dekáde jeho života kolovalo o ňom veľa neprávd – a množili sa aj v priebehu 20. stor.
Jeden z najviac pretrvávajúcich mýtov je, že všetky Rembrandtove problémy vznikli kvôli obrazu Nočná stráž. Hovorilo sa, že toto plátno rozhnevalo členov milície kapitána F. B. Cocqa, pretože nemohli na ňom jasne vidieť svoje tváre a bol verejnosťou vysmiaty. Keď Rembrandt odmietol maľbu zmeniť, milicionári odmietli za obraz zaplatiť. Zavesili ho pri východe z haly, aby sa vyhli strápneniu mesta Amsterdam. V r. 1642 bol tento škandál začiatkom konca umelca, ktorý mal vtedy 36 rokov. Tvrdohlavý génius odmietajúci podvoliť svoje umenie chúťkam hlúpej, spiatočníckej verejnosti upadol do staroby bez priateľa či kupca – potiaľto siaha mýtus.
Životopisci 20. stor. následne vytvorili obraz zadlženého, opitého starca, slávneho muža pokoreného vlastnou extravaganciou a neústupčivosťou. Pravda je však úplne iná. Tak trochu vymyslený umelcov osud zhrnul S. Slive v knihe Rembrandt and His Critics a porovnal ho s faktami. Ukázalo sa, že kapitán Cocq a jeho muži boli naopak potešení svojím nekonvenčným skupinovým portrétom a verejnosť ho obdivovala. Rembrandtovi priniesol obrovskú slávu a v Amsterdame bol považovaný za veľkú atrakciu. Ak bol Rembrandt vo svojej starobe osamelý, tak iba preto, lebo sa sám rozhodol stiahnuť do ústrania.
Bystrí kritici ho obdivovali od jeho mladého veku. Ešte aj pred odchodom do Amsterdamu – zdieľajúc svoj ateliér s Janom Lievensom v rodnom Leidene v r. 1623 – znalec C. Huygens obidvoch maliarov označil za rovnocenných s najslávnejšími maliarmi a povedal, že ich určite čoskoro prevýšia.
Myšlienka, že Rembrandt bol „iný“ – ako sociálny outsider a triednou príslušnosťou ako maliar – vznikla ešte kým bol mladý. A. Wheelock, kurátor severskej barokovej maľby v National Gallery of Art vo Washingtone D.C. tvrdí, že k vytvoreniu tejto povesti veľkou mierou prispel aj Rembrandt samotný. Poukazuje na jeho ranné autoportréty, kde sa pred svetom prezentuje s divokými vlasmi a silným chiaroscuro efektom. Sú úplne odlišné od predchádzajúcich autoportrétov, kde zdôrazňuje svoj status umelca prevyšujúceho obyčajného remeselníka, je v nich dobre oblečený, dôstojný, často s maliarskym stojanom.
V ranných autoportrtétoch sa však k tomu všetkému obracia chrbtom. Hovorí: „Pozrite, som úplne iný. Nevychádzam zo zaužívaných tradícií.“ A takto ho videl Huygens užasnutý mlynárovým synom bez fúzov, užasnutý nad jeho schopnosťou vytvoriť to, o čom starí kmeti umenia ani len nesnívali, napriek tomu, že sa neučil u majstra zvučného mena. Rembrandt nemal ani 25 rokov, keď mu Huygens predpovedal veľkú budúcnosť.
V r. 1648, o necelých dvadsať rokov neskôr bola v Paríži ustanovená Kráľovská akadémia maľby a sochárstva. Od toho času sa umelci vzdelávali v histórii a mytológii, aby mohli maľovať veľkolepé námety, ktoré poúčali a povznášali. Imitovali starovekých umelcov, študovali prírodu a učili sa ju vylepšiť, ovládali anatómiu, proporcie, perspektívu, výraz a štúdie drapérií. Rembrandt by musel ďalších 150 rokov čeliť ťažkej kritike nasledujúcich generácií teoretikov umenia, pretože ignoroval pravidlá Akadémie.
Je zaujímavé sledovať, ako životopisci dokázali prepojiť chyby v Rembrandtovom umení s chybami charakteru a triednou príslušnosťou. Joachim von Standrart, nemecký maliar-vzdelanec, v roku 1675 vydal Rembrandtov životopis, tvrdil, že nielenže nebol znalý klasického kánonu, ale bol doslovne negramotný. Mohol sa od starovekých majstrov naučiť, ako namaľovať grécku bohyňu, dával však prednosť kŕčovitým ženám s prepadnutým poprsím, nemotornými rukami, so záhybmi na stehnách. Bol vulgárny, pretože do obrazu Kázeň sv. Jána vložil páriacich sa psov a v prvoplánovom centre Dobrého samaritána namaľoval psa vykonávajúceho si svoju potrebu. Považoval Rembrandta za hrubého a nevychovaného. Bol to práve Sandrart, kto vytvoril legendu o „lajdákovi Rembrandtovi“.
