Holandský spisovateľ a maliar A. Houbraken opísal príklad Rembrandtovho „zlého“ správania: „Keď maľoval jeden rodinný portrét, zdochla mu obľúbená skrotená opica. Keďže nemal iné plátno, namaľoval ju do portrétu. Klienti mali námietky, ale odmietol z obrazu opicu vymazať. A tak vraj stratil zákazku.
Podľa Slivesa žiadny z Rembrandtových obrazov nič podobné nepotvrdzuje. Avšak Houbrakenove trojzväzkové dielo o flámskych maliaroch 17. storočia (1718 – 21) rozšírilo takéto historky a stalo sa hlavným zdrojom pre študentov flámskeho umenia. Houbraken napísal, že Rembrandt bol tak chamtivý, že jeho žiaci maľovali na podlahu strieborné a zlaté mince, len aby ho videli, ako sa pre ne zohne. Vo svojej starobe vraj prijal toľko objednávok a pracoval tak rýchlo, že farba sa zdala byť nanesená murárskou kelňou a nedovolil ľuďom pozerať na obrazy zblízka, aby nevideli jeho zlú techniku. Houbraken povedal, že jeden portrét mal tak hrubé nánosy farieb, že ste ho mohli zdvihnúť za nos.
Napriek tomu veľa Rembrandtových kritikov priznalo, že aj keď hrubý excentrik bol svojím spôsobom génius. Nekreslil ako božský Raffael a neriadil sa zásadami Akadémie, ale jeho expresívna sila bola nesporná. Obzvlášť v jeho historických a náboženských obrazoch. Biblické postavy, ktoré stvoril, neboli vzdialené a abstraktné. Boli to reálni ľudia cítiaci rýdze emócie, ktorých intenzitu cítil každý divák.
Dokonca aj Standrart ho nazval veľkým koloristom a majstrom pološera, s čím súhlasil aj R. De Piles, vplyvný francúzsky umelec, spisovateľ a diplomat. Tvrdil, že Rembrandt porušil všetky klasické pravidlá, ale obdivoval jeho úžasnú schopnosť imitovať prirodzený svet. Svojím spôsobom zastával názor, že Rembrandt nemal to šťastie, aby sa narodil vo Francúzsku, kde by jeho vrodený talent mohol byť skultivovaný. Považoval ho však za majstra farieb.
Mimo Holandsko nebola flámska maľba cenená tak ako talianska, francúzska či anglická. G. de Lairesse, námet jedného z najmajestátnejších Rembrandtových portrétov, napísal v r. 1707, že mal o ňom vysokú mienku, až do chvíle, kým sa nedozvedel o „neomylných zákonoch umenia“ Akadémie. Naučili Lairesa pohŕdať flámskou žánrovou maľbou.
Samozrejme na Rembrandta existovali vždy odlišné názory. Podľa Slivea ho kritici 17. a 18. stor. uznávali ako seriózneho maliara historických obrazov a schvaľovali jeho portréty, lepty a kresby. Aj kritici z Akadémie odmietajúci jeho štýl vedeli oceniť niektoré prvky jeho práce. A. Coypel, riaditeľ francúzskej Akadémie sa v r. 1721 sťažoval, že „rembrandtovia“ sú jediná predloha hodná úsilia imitácie. Veľa francúzskych umelcov v tom čase začalo Rembrandtove obrazy kopírovať a pokúšali sa osvojiť si jeho štýl. Podľa flámskeho učenca Ch. Tümpela parížsky trh začal hodnotiť flámskych realistov a Rembrandta tak vysoko, že sa oplatilo produkovať a predávať falošné kópie.
Rembrandtov vzostup k výšinám, v ktorých prebýva dnes, prišiel so zmenou vkusu. Autorita Akadémie upadla, vzrástol záujem o naturalizmus, osobnosť človeka a psychologickú subtílnosť. Held napísal, že obdobie obdivujúce Watteaua a Chardina, obdivovalo nielen Rembrandtovu spontánnu techniku, ale aj vznešenosť, ktorú dosiahol aj v stvárnení jednoduchých námetov. Gersaint, Watteauov díler, v r. 1751 zozbieral a vydal prvý popisný katalóg v dejinách západu – zoznam Rembrandtových leptov.
O päť rokov neskôr básnil Ch. A. De Marceny de Ghuy, maliar odmietnutý Akadémiou: „Nikto nemá právo považovať sa za znalca, ak nemá rád Rembrandta so všetkými jeho chybami. Aký dotyk, aká harmónia, aké veľkolepé efekty!“
