Ludwig van Beethoven – Trojkoncert, Op. 56

V klasickom období 18. stor. však concerto grosso vyšlo z módy a stovky nasledovných koncertov bolo komponovaných pre jeden sólový nástroj. Tak písal sólové koncerty aj Beethoven, s výnimkou Trojkoncertu Op 56, v ktorom, ako sa zdá, odráža svoje ranné štúdium Händelových kompozícií. Stredobodom jeho záujmu sa javí vzájomná súhra viacerých sólistov a orchestra. Poslucháč si môže vychutnať spôsob, akým môže majster kombinovať najlepšie prvky rôznych oblastí.

V Trojkoncerte sa sólová skupina skladá z piana, huslí a čela – kombinácia nástrojov v komornej hudbe známa ako piano trio. Je to veľmi populárny žáner, efektne používaný napr. Haydnom a Mozartom. Keď Beethoven začal v roku 1803 Trojkoncert písať, mal už za sebou niekoľko sonát pre husle a piano a pre čelo a piano. Naučil sa vytvoriť rovnováhu medzi rôznymi vlastnosťami troch sólových nástrojov a tu si dal za úlohu skombinovať ich s celým orchestrom.

V roku 1804 posiela manuskript do vydavateľstva Breitcopf a Härtel a jasne v ňom poznamenáva, že je to niečo absolútne nové. Prvé predstavenie na jar 1808 však malo neveľký úspech. Aj napriek tomu, že na piano hral samotný Beethoven.

Toľko na úvod. Prichádza to najpodstatnejšie. Koncert trvá približne 37 minút.

Časť I – Allegro – začína uvedením témy orchestrom a pokračuje sólovými nástrojmi – najprv čelo, potom husle a nakoniec piano. Zaujímavé je, ako Beethoven komponuje hlavnú tému začínajúc daným hudobným motívom, ktorý prevezmú čelo a dvojité basy.

Part 1


Part 2


Časť II – Largo – je krátke, ale presýtené expresívnou pestrosťou, typickou pre Beethovenovu tvorivosť a fenomenálnu inšpiráciu. Hlavnú tému preberie orchester, ktorého rola je zmenšená na minimum.



Časť III – Rondo alla Polacca – nasleduje bez prestávky. Má radostnú tému a zvučnosť špecifickú pre poľský folklór.