Vyhýbam sa pasci definitívneho rozhrešenia na základe argumentov za a proti. Čierno-biele riešenie, tak ako v mnohých iných prípadoch, neexistuje. Názorov je veľa. Niektoré sa opierajú o romantickú predstavu umelca sediaceho v krajine či v ateliéri, pokúšajúceho sa zachytiť pred ním stojaci model, predmet, panorámu. S tým je úzko spätá predstava, že umenie spočíva v dôkladnom napodobení reality.
Moje skúsenosti siahajú do obdobia spred šestnástich rokov. Ako dospievajúci osvietenec denne som trápil ceruzku a papier s túžbou preniknúť k tajomstvám zázraku, ktorý na mňa vycieral zuby z reprodukcií Holbeinových a Raffaelových kresieb. Prinútiť niekoho k dvojhodinovému sedeniu bez pohnutia bolo ťažké, kamaráti dávali prednosť posedeniu pri alkohole a ja som nestíhal zachytávať pohyb. S pocitom víťazstva som sa vrhol na spásonosnú pomôcku – fotografie.
Dozrievajúci teenager s tým nemal veľa problémov, pod rúškom opojenia vzormi, ktoré v tejto fáze dospievania prežíva asi každý, vypĺňal som priestor na papieri podobizňami Johna Lennona a Paula McCartneyho. Dosť ma vtedy prekvapila reakcia Petra Klimeka, výborného martinského výtvarníka, ktorý sa vtedy obetoval a vyvinul veľa námahy pri okresávaní hrubého prebúdzajúceho sa živlu, ktorý mu touto cestou ďakuje za trpezlivosť a herkulovskú podporu.
Takmer mi moje odkresľovačky fotografií potrhal pred očami. Argumenty boli silné. Časom som pochopil a k odkresľovaniu fotografií zakódoval nedôveru. Dnes zreteľne vidím nebezpečenstvo, pred ktorým sa ma snažil odvrátiť. Deformácia fotografiou vykúka z práce väčšiny portrétistov na námestiach (a neraz i študentov VŠVU), ktorí pred dozretím rýdzeho kresliarskeho štýlu podľa reality vstrebali všetky efekty fotografie, jej plochosť, dvojrozmernosť, zjednodušenosť (čo je v jej prípade zároveň najväčšou prednosťou). Za katastrofu považujem, keď sa stanú optikou maliarovou, ktorý a priori sploští a zjednoduší všetko, čo kreslí. Pracuje ako fotoaparát.
Skúsený kresliar Degasovho formátu sa nemusí báť deformácie pri odkresľovaní z fotografie, jeho oko už má železný návyk pri transformácii reality do kresleného či maľovaného obrazu získaný neúnavným kreslením podľa živého modelu. Fotografia mu naopak môže rozšíriť obzor i možnosti. Študenta však privedie k necitlivosti na vnímanie a vyjadrovanie priestoru, implicitne vo svojej tvorbe začne používať svetelné odrazy zakódované z gramatiky fotografie. Na druhej strane nejeden „znalec“ práve takéto efekty v kresbe a maľbe vyhľadáva a sú mu dôkazom prítomnosti kvalitného umenia v autorovej práci. Nuž, každý má právo na svoj uhol pohľadu, ale Degas i Hockney sa týmto efektom dokázali brilantne vyhnúť a nie sú súčasťou ich tvorby. Čo stojí za zamyslenie, nie?
