Prvý krát som jeho hudbu počul na koncerte v Martine, kam ma zobral v osemdesiatom piatom jeden kamarát. Okamžite sa hlboko zakorenila v mojom hudobnom registri a dodnes sa nenechala vykoreniť.
Následne som niekoľko rokov trápil gitaru, pokusy odkódovať jeho prstoklad. Najlepšie to znelo pri ohni za dlhých sobotných večerov. Rev na celý les, zemiaky z pahreby, maslo, slanina a domáca slivovica. Aj takí sme boli.
Druhý krát naživo až po mnohých rokoch v koncertnej sále Slovenského rozhlasu pred asi štyrmi rokmi. Trocha smutnejšia atmosféra. Porovnával som s tým, čo mi v pamäti zostalo z nahrávky martinského koncertu. Unikátny prstoklad a rytmika. Dvanásť strunové delo a Jarmila. „Dobešův nářez.“
Včera duo Pavel Dobeš a Tomáš Kotrba v kultúrnom centre na Vajnorskej ulici. Približne 24 piesní a prídavok. Na začiatok pokus o pesimistickú Hospodu na pranýři. Snaha bola, ale zostalo len pri snahe. Krátka pamäť a smiech, nepodarilo sa pieseň rozbehnúť ani na druhý krát. Folkové koncerty sú bezprostredné a improvizovaná atmosféra je to, čo mi na nich chutí.
Nasledovali Pražce, Calvera, Blažek a stará dobrá ostravská klasika, ktorá odpaľovala svoju kariéru v krčmách obsadených baníkmi po šichte.
„Krčmy bývali plné baníkov, ktorí sa išli uvoľniť po tom, čo zlomili ďalší rekord. Vždy som sa divil, koľko síl a energie v nich po tom všetkom zostalo. Keď sme zložili nejakú novú pieseň, bolo treba aj ich schválenie, a tak to museli byť piesne, ktoré nezanikli v tom dave. Bolo treba poriadne udrieť do strún, ináč vám lámači rekordov vedeli ukázať svoju nespokojnosť“ spomína Dobeš a priloží Jarmilu.
„Keď príde na rad Jarmila, nastáva sviatočná chvíľa. Treba dobre naladiť gitaru a zíde sa nejaký kratší prejav, pretože všetko, čo sa hralo pred a po už nič neznamená,“ hovorí s lišiackym úsmevom.
Po dvadsiatich rokoch som naživo zase počul moju najobľúbenejšiu, o sústružníkovi zo starej školy Alojzovi Crhovi – Oko stratíš ve chvíli, když pracuješ bez brýlí. Akurát bola hraná natvrdo, a priznám sa, chýbali mi jej „tóny“.
„Tóny“ zazneli až v druhej polovici koncertu – Puerto Mont, Kostelíček, Něco o lásce...
„Puerto Mont je stará námornícka pieseň, a Tomáš v nej na gitare vytvára predstavu mora. Keď sa dostane do nálady, tak si divák môže vybrať aj druh mora. Raz nás ale jeden dostal, prial si Mŕtve more,“ smeje sa Pavel.
V duchu som premietal osobné stretnutie s Pavlom v jednej nitrianskej putike. Pokúšal som sa tam v rýchlosti nakresliť portrét hudobníka. Málo času, tréma, úsilie vytvoriť základ pre olejomaľbu v životnej veľkosti. Zatiaľ v nedokončenom stave maliarskych poznámok.
Koncert veľmi potešil. Pavel Dobeš sa vie aj dnes poriadne oprieť do gitary. Duo s Tomášom Kotrbom dáva jeho hudbe trocha iný rozmer než jeho komorné vystúpenia. Sála zaplnená všetkými generáciami ho však vedela zachytiť a vytlieskala si dvojpiesňový prídavok s kratším prejavom.
Domov som si odniesol autogram a osudovú múdrosť. Život je pes, a môže sa stať, že vás budú z potoka ťahať hasiči. Ale „aj z teho potoka třeba mít optimistický pohled na svět“.
