Vyzýval k nedôvere voči starovekým predkom, seniorom a autoritám, pokúšajúcim sa definovať dušu a život, ktoré nebolo možné nijakým hmatateľným dôkazom potvrdiť. A samozrejme, divil sa nad tým, aké nepoznané a nepochopené zostali niektoré veci počas dlhých tisícročí napriek tomu, že ich bolo možné kedykoľvek jasne preskúmať a ich funkciu podložiť dôkazmi. Napríklad oko, ktoré vtedajší autori definovali nejakým spôsobom a on svojimi skúsenosťami zistil, že je to niečo úplne iné.
Leonardo bol podrývač autorít. Dal si tú námahu, zistil a podrobne opísal, ako oko funguje, ako a prečo sa očná zrenička zväčšuje a zmenšuje, aký efekt to následne v našom videní spôsobuje. Jeho poznatky nevyvolali dostatočný záujem a zapadli prachom. Po dlhom čase musel Ameriku druhý krát objaviť niekto iný.
Naopak, starovekým kmeťom špekulujúcim nad vecami, ktorých sa nikdy nedotkli a nikdy nevideli, sa podarilo udržať na čele hitparády –v niektorých prípadoch – prakticky až dodnes. Ich definície ohromujú neotrasiteľnou autoritou a smrteľnou vážnosťou, ktorá rozdeľovala nasledujúce generácie na protichodné tábory ochotné siahnuť blížnemu svojmu na život či na majetok. Nuž, takí sme my, taký je náš charakter – zaujímame postoje a bijeme sa do pŕs za pravdy, ktoré nič neriešia, spôsobujú zmätok. Aj keď, treba priznať, učený zmätok.
Je to naša vášeň, ignorovať ako bezvýznamné veci ľahko preskúmateľnej povahy. Neveríme, ale neokúsime. To sme my, ľudia z modrej planéty. Napriek tomu všetkému (aj keď po veľmi dlhom úsilí) lietame na mesiac a fascinovane vítame web 2. Nie je to divné? Človek by povedal, že tak iracionálny druh nemá veľkú šancu na prežitie. Postoje a vášne, ktorým prepadáme, čarovne pomenúva označenie – pokrok a výdobytky civilizácie.
