Zvykne sa nájsť niečo okolo kútika úst alebo v tvare nosa, čo nezodpovedá reálnemu stavu, aj keď nevedia presne pomenovať, čo to je. Podoba sa jednoducho niekedy nedosahuje. Som však aj presvedčený o vlastnej vízii, ktorá pristupuje k zobrazeniu portrétu aj z inej strany.
Účel naturalistickej tvorby je priblížiť obraz čo najviac realite a oklamať oko. Do tohto vstupuje veľa problémov, pretože realita nevypadá ako plochý obraz, a plochý obraz tiež nevypadá ako realita. Úsilie dosiahnuť presnú podobu vyústilo do fotografie (a ani tá často nezobrazuje portrétovaný model tak, aby sa dal rozpoznať), ja však verím, že maľba či kresba má iný rozmer.
Vytvorenie portrétu je interpretácia modelu a je to najdôležitejšia časť umeleckého diela. Existuje historka o Gertrúde Steinovej a Picassovi. Keď sa pozrela na portrét, ktorý jej maľoval, utrúsila: "Vôbec sa to namňa nepodobá". Picasso okamžite odpovedal: "Časom sa bude..."
Pokúšal som sa nájsť podobnosť medzi fotografiou a portrétom pani Steinovej. Nenašiel som takmer žiadnu, ani moji priatelia. A sme pri pointe – maľba je o interpretácii, tá je individuálna, každý tvorca vidí rovnakú vec inak. Je to kód pomáhajúci zapamätať si realitu, ktorá je príliš pestrá a neustále sa mení, je nemožné zachytiť ju v plnom rozsahu. Úlohou umelca je selektovať, zredukovať naturalistickú informáciu a vytvoriť ľahko zapamätateľný symbol.
Portrét Gertrúdy Steinovej je zredukovaný substanciálne, žije si však novým, samostatným životom, oddeleným od svojho modelu.
Samozrejme, pri portréte ide aj o podobu stvárneného modelu, práve z rozpoznania sa v diele máme najväčšie potešenie. Avšak aj dielo neodrážajúce vonkajšiu podobnosť môže spôsobiť nemalú radosť. A čo si myslíte vy?
