Nie že by s pančuchou na tvári vykrádali banky. Ani s pištoľou v ruke nestrašia personál za priehradkou a strážnika v dôchodkovom veku. To nie je ich štýl. Na lup sa vydávajú za bieleho dňa. Do histórie. V duchu Picassovho motta: „Dobrí maliari kopírujú, veľkí kradnú“.
Príkladov je neúrekom. Niektorí odcudzujú len tak, úchytkom, iní systematicky a vo veľkom. Niekedy sa ťažko rozlišuje výpožička od krádeže. Niekedy na tom vôbec nezáleží, pretože pri pohľade na ich dielo si človek povzdychne: „Vďaka bohu, že kradli“.
Typický systematický lúpežník bol Edouard Manet. Objavil spôsob, ako urobiť z núdze cnosť, ako sa proti vlastnej vôli stať vodcom nového mainstreamu. Nesmierne sa usiloval neprovokovať Akadémiu, žiť bokom, vyhovieť požiadavkám oficiálnych kruhov, byť akceptovaný. S opačným účinkom – Akadémia pri pohľade na jeho prácu rozhorčene krútila hlavou, mládež si ho zvolila za vodcu nového hnutia, neskôr nazvaného impresionizmus (aj keď sa tomu vzpieral a odmietal zaradenie do tejto škatuľky) a oficiálne kruhy s výsmechom odmietali zaradiť jeho obrazy do Salónu.
Podivný osud. Jedno z najväčších tajomstiev Edouarda Maneta sa točí okolo nedostatku námetov. Vyrovnal sa s problémom znamenite. Len si to sami pozrite.
Raňajky v tráve, E. Manet
Paridov súd, Marcantonio Raimondi 1516, rytina podľa stratenej Raffaelovej kresby
Búrka, Giorgione
Raňajky v tráve vyvolali v Paríži nesmierny škandál. Nás ale zaujímajú postavy sediacie v centre kompozície. Nie je to Manetov vlastný nápad. Identicky korešponduje skupinke sediacich postáv (bokom vpravo) na rytine Paridov súd. Príčinu kombinácie nahej ženy sediacej s oblečenými mužmi podľa niektorých historikov možno stopovať v Giorgioneho Búrke.
Olympia. E. Manet
Urbinská Madona, Tizian
Ďalší Manetov obraz, ktorý vyvolal nesmierny škandál, je Olympia. Nádherná maľba s (v tom čase) odvážnym námetom. Keď ho videl Cézanne, uchvátila ho taká vlna nadšenia a inšpirácie z opojenia nevídaným dielom, že okamžite načrtol vlastnú verziu oplývajúcu typicky cézannovskou dynamikou. Všetkým súčasníkom ušlo, že sa pohoršujú nad dielom, ktoré bolo stelesnením Tizianovej Urbinskej Venuše, visiacej neďaleko v Louvri. Nad tou sa pre zmenu rozplývali údivom.
Manet prevzal komplet kompozíciu, rozmiestnenie plôch; kde u Tiziana spí psík skrútený do klbka, u Maneta sa ježí mačka. Kde za madonou končí zelený záves a rozdeľuje pozadie na dve plochy, u Maneta vytvára hranicu dvoch plôch pozadia zlaté lemovanie tiež zeleného závesu, visiaceho ale na opačnej strane. V mieste, kde stojí za Olympiou černoška, na Tizianovom obraze kľačí dievčatko pri stojacej postave slúžky, vypĺňajúc rovnakú plochu.
Maximiliánova poprava, E. Manet
Maximiliánova poprava, E. Manet
3. máj 1808, Francisco Goya
Masaker v Kórei, Pablo Picasso
Ďalší námet, v ktorom si Manet urobil výlet do nedávnej minulosti, je Poprava Maximiliána (ostali z nej len útržky a niekoľko štúdií). Porovnajte s Goyovým Tretím májom1808. Postavy exekútorov i obetí si držia svoje miesto, plochy pozadia tiež. Tento obraz sa stal východiskom aj pre Picassa, povestne obávaného majstra umenia krádeže. Parížski maliari pred ním zamykali svoje obrazy do skríň na reťaz. Keď videl, ako maľujú stromy či obohu, odkukal ich techniku a zdokonalil ju o úroveň vyššie. Tu ideálne prevtelil kompozíciu Goyovej popravy do Masakru v Korei 1951.
Mme. Victorine v kostýme toreadora, E. Manet
Mme. Victorine v kostýme toreadora, detail
Býčie zápasy, Francisco Goya, lept 1816
Manet svoju modelku pózujúca pre Olympiu namaľoval aj v kostýme toreadora. Victorine nájdete na mnohých ďalších jeho obrazoch. Renoir sa raz v pokročilom veku (a dlho po Manetovej smrti) prechádzal po Paríži. Oslovila ho starena, žobráčka, smradľavá, vycivená a hladná. Dlho si nevedel spomenúť, odkiaľ jej tvár pozná. Po čase si spomenul. Bola to Victorine, kedysi krásna Olympia.
Ale späť k zlodejčine. Všimnite si výjav z býčích zápasov vpravo hore. Okrem toho, že z hľadiska perspektívy je mimoriadne zle namaľovaný (neprirodzene zmenšený), je to zároveň presná kópia Goyovho leptu.
Pokračovanie nabudúce.
