Microsoft Corp. naprojektoval „školu budúcnosti“, ktorej dvere sa otvorili tento štvrtok v Philadelphii. Škola sídli v high-tech budove, žiaci majú digitálne skrinky a učitelia používajú interaktívne inteligentné tabule. Vyučovací proces je vytvorený podľa manažérskych postupov Microsoftu. Ako prví do školy nastúpia 170 študenti vylosovaní lotériou, pochádzajúci prevažne z černošských rodín s nízkymi príjmami.
Pri tejto správe som si pospomínal na svoje vlastné skúsenosti zo školských čias. A tiež na neúnavnú snahu nadšencov pripraviť deckám tie najlepšie podmienky pre štúdium a rozvoj osobnosti. Spomienky na moje prvé skúsenosti v školskej lavici ma zavedú do našej neveľkej dedinky. Škola mala dve miestnosti. V prvej súdružka učiteľka vyučovala prvý a druhý ročník súčasne – v pravom rade lavíc prváci a v ľavom druháci. V druhej miestnosti súdruh riaditeľ vyučoval tretí, štvrtý a piaty ročník. Piataci neraz ako najstarší a najrýchlejší na škole museli prerušiť vyučovací proces a utekať na školský dvor pochytať bažanty súdruha riaditeľa – mimochodom bývajúceho v škole – ktoré sem tam utiekli z klietky. Súdruh riaditeľ v rýchlosti zadal príklady na riešenie tretiakom a štvrtákom a ponáhľal sa s piatakmi loviť bažanty.
Asi je to stále rovnaké. Rozmýšľam o našej motivácii, s ktorou sme do školy chodili. Najviac sa nám páčil prvý polrok v prvom ročníku. Ďalších 11 rokov sme do školy chodili pod hrubým a vytrvalým nátlakom rodičov. Mimochodom, boli aj veci, ktoré nás v škole zaujímali. Dlhé copy spolužiačky Janky. Mala v nich biele mašle s červenými kruhmi. V škole sa dalo hrať o céčka, fosforové nás privádzali do šialenstva. A bolo ich málo. V škole tiež vládol čulý trh s hudbou. Kde inde by sa dalo zohnať niečo na počúvanie? Na našich chrastítkach sme poobede doma prehrávali úlovky, ktoré sme si zo školy doniesli.
Sem tam v televízii bežal dobrý film, s Belmondom či Funesom. Winnetou len raz za osem rokov. Škola žila vášnivými diskusiami, opakovaním vtipov, scén, ako deti sme sa do nej chodili vyrozprávať o všetkých týchto nevšedných zážitkoch.
Neskôr cestou na strednú školu či po ceste domov pribudli zastávky v Pražienke (Priekopčania a Vrútočania nepotrebujú vysvetlivky, ale pre ostatných: staničná piváreň na stojáka), kde sme sem tam vybehli aj cez veľkú prestávku. Nedávno som sa pozastavil nad správou, že jeden 17 ročný školák niekde vo svete má založenú úspešne fungujúcu firmu a je milionárom. Pousmial som sa. Kdeže, v Pražienke sme na podobné veci ani nepomysleli. Žiadne plány do budúcna, žiadne podnikanie. A žiadne milióny. Na strednej škole nás zaujímalo, ako sa čo najrýchlejšie dostať do Pražienky, porozprávať s príťažlivou spolužiačkou a zohnať dobrú muziku. Kvôli tomu sme chodili do školy. Preberanie učiva sa popri tom zviezlo, ani neviem ako. Nezaujímali sme sa o to, bolo to potrebné a absolvovali sme to.
Učitelia a rodičia to s nami nemali ľahké. A mám pocit, že sa na veci veľa nezmenilo. Záujem o učenie u detí naďalej chátra v tieni záujmu o všetko ostatné. U mňa sa záujem o učenie dostavil pol roka po maturite. Začal som listovať v zošite literatúry. Výborná (vtedy už) pani profesorka Matejčíková – ináč veľmi bohémsky typ – nám odovzdala svoje skúsenosti z literárnej ríše. A ja som ich začal brať vážne, až keď bolo po funuse. Zošit odkazoval na knihy. Začal som knihy skupovať a požičiavať. Knihy odkazovali na ďalšie knihy a na život samotný. Teraz ako 34 ročný starý chren po nociach študujem na internete Euklidove Elementy. V angličtine – čomu by sme v Pražienke nikdy neuverili – nikdy som nevedel, čo na matematike práve preberáme.
Darmo. Pointou tohto fejtónu je hádam úsmev nad osobnými skúsenosťami a kontrastnými trendmi súčasnosti, a tiež nad úsilím večných nadšencov, ktorí vždy budú investovať čas i peniaze do projektov, ako je spomínaná škola budúcnosti pre deti, ktoré – ak sa časy veľmi nezmenili – majú záujem o všetko možné, len nie o školu. A keďže sa príležitostne zveziem v autobuse MHD plnom školákov, zdá sa mi, že tie časy sa naozaj veľmi nezmenili.
