Nespútanosť, ktorá v ňom driemala, bola síce veľká, ale miest, kde by ju mohol realizovať nebolo až tak veľa. No vždy sa našlo aspoň čosi, čo sa dalo urobiť, tak aby to malo nejaký úžitok.Blúdiť po tomto svete a hľadať si svoje miesto, to robí snáď každý, aj keď nie tak okato, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.No všetkým, čo sa deje a čo robia ľudia sa svet okolo nás mení. Niekedy k lepšiemu, inokedy zase k horšiemu, ale tak to už raz v živote chodí a tieto zmeny nikdy ne vidu z módy.Inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Všetko čo sa okolo neho dialo si všímal a snažil sa dať jednotlivým veciam zmysel. Aj keď nie vždy to išlo ako po masle, no pomohla mu jedna vec, ktorá mu bola vštepovaná už od malička a tou vecou bola viera.Vždy sa mohol obrátiť na Boha a veriť v to, že čokoľvek sa stane má svoj zmysel, aj keď nie vždy bol výsledok viditeľný ihneď, naučil sa prijímať všetko, čo prišlo. Často krát sa stalo, že až po niekoľkých rokoch mohol vidieť, že veci, ktoré v danom čase vnímal ako zlé sa zmenili na dobré.Tento posun v jeho živote mal veľký zmysel. Stáva sa, že deti sa chcú čo najskôr stať dospelými, pretože vidia, čo všetko dospelí môžu a oni nie, ale až keď sa dospelými stanú, túžia sa vrátiť späť do detských čias. Tento paradox by som nazval termínom „futuristická anomália“.Je to stav v ktorom dieťa má chuť byť veľkým človekom, teda dospelým, ktorý všetko smie a všetko hravo zvládne.No to je iba detský pohľad na dospelých, ktorý si vytvoria v útlom veku.Je dobré ak majú deti svoj vzor, ktorý sa snažia napodobniť. Čím skôr ho nájdu, tým skôr sa môžu snažiť o naplnenie svojho veľkého „dospeláckeho“ sna.Toto snaženie ich z veľkej časti oberá o bezstarostný život detí, kde prežívajú iba malý zlomok svojho života v porovnaní s dĺžkou života dospeláka.Ale na svete je to už raz tak dané, každému je to viac menej známe. Lenže nie každý si to pripúšťa a potom sa môže stať, že deti sa príliš rýchlo stávajú dospelými, ale v kútiku duše sú stále ešte deťmi.Je veľmi ťažké odhadnúť, kedy je ten správny čas opustiť svet hračiek a vrhnúť sa do reálneho života.Reálny život funguje podľa predpisov a zákonov. Porušenia sú trestané aby sa dodržiaval poriadok.Tento poriadok je zdanlivý a je rozdelený na 2 časti:1. časť: detský svet, ktorý netrvá síce dlho, ale z neho si človek najviac pamätá.2. časť: dospelácky svet, v ktorom by dospelák nemal zabudnúť na to, že aj on bol raz dieťaťom.
Dieťa sa spolieha na spolieha na rozhodnutia dospelého človeka. Je fajn, ak je tento pocit dostatočne silný, aj keď vždy sa dieťaťu natíska otázka: „Čo by bolo, keby som sa ja bol rozhodol inak?“
V prípade dospelého človeka je táto konfabulácia irelevantná, pretože on rozhoduje o všetkom, keďže je zodpovedný za deti.Práve tieto miesta, kde dospeláci majú moc, sa deťom otvárajú možnosti na snívanie o veciach, ktoré sa mohli stať a nestali sa. Deti nemyslia na následky svojich rozhodnutí.Dovolil by som si uviesť jeden príklad, ktorý je všeobecne známy: Rozpálená žehlička môže dieťa popáliť, dieťa to síce tuší, ale pre istotu to vyskúša aby malo istotu, že to tak naozaj je.Dospelý človek má už istú skúsenosť a preto sa snaží dieťa ochrániť aby si neublížilo.
Je dosť možné, že ten daný dospelák, keď bol dieťaťom sa dotkol horúcej žehličky a prežil bolesť na vlastnej koži a preto sa snaží svoje dieťa ochrániť. Žiaľ sa stáva, že dieťa je v konaní rýchlejšie a zažije to isté, čo jeho rodič.
Rodič je z toho potom nešťastný, že nedokázal svoje dieťa ochrániť, ale iba tak si dieťa zapamätá, že to čo urobilo, nebolo správnym rozhodnutím.
Väčšinou sú tými bádateľmi chlapci, pretože radi objavujú, veci, ktoré sú nebezpečné a potom sa chvália, čo nezvyčajné sa im prihodilo. Možno tým chcú dokázať akí boli odvážni, no možno boli viac-menej neskúsení, neverili dospelým a preto sa zranili aj keď sa to vôbec nemuselo stať. Jednoducho nedali na rady dospelákov.
Žiaľ, tento príklad sa nedá aplikovať na všetky prípady „mladíckej nerozvážnosti“ ale ako sa hovorí: „Blázon sa učí na vlastných chybách a múdry na chybách druhých.“
Natíska sa mi otázka: Oplatí sa byť bláznom? Ak áno tak kedy je tá najvhodnejšia príležitosť? Na to neexistuje jednoduchá odpoveď, ale vždy sa dá urobiť niečo také, čo nie je na prvý pohľad rozumné. Mnohí chlapci si povedia: „Čo keď sa to práve mne podarí?“ Vtedy urobia veci, ktoré mnohým pred nimi nevyšli. Ak sa to čo i len jednému podarí, tak ostatní povedia: „Mal šťastie.“ Práve tu sa zabúda na racionálny prístup dospelých a nastupuje na scénu „náhoda.“
Pravdepodobne sa taký prípad ešte nestal a tak ho nemajú s čím porovnať. Tak vznikajú mnohé precedensy, ktoré v dejinách nemajú obdoby a tým pádom sa stávajú jedinečnými a s nimi aj ich objavitelia, ktorými sú práve „nerozvážni, mladí lapaji.“
Vždy je ľahšie vzdať sa pri slovách: „ Nerob to, aj tak sa Ti to nepodarí.“
Robiť osvedčené veci je ľahšie, ale iba z neprebádaných vecí, môžu vzniknúť veci nové. Rečníckou otázkou pre každého zostáva: : „Ktorou cestou sa vybrať?“
Každá križovatka je v živote človeka dôležitá a je na každom z nás, ktorou cestou sa vyberieme. Či použijeme staré, dobre „vyšľapané“ chodníčky alebo sa vyberieme vlastnou cestou, ktorou ešte nik nešiel a budeme si cestu vytvárať sami a budeme niesť následky svojho konania.
Jeden anglický výraz to vystihuje dosť presne: „It is up to you.“ Len či to „up“ sa nestane slovíčkom opačného významu, teda namiesto „hore“ slovíčkom „down“ teda dole.
Sú rôzne oblasti, kde sa človek môže realizovať v napĺňaní svojich detských snov. V dnešnom svete je všetko možné. Stačí len chcieť. Plnenie snov dospelosti je veľkým problémom, pretože každý chce presadiť svoj sen a premeniť ho na realitu. Nie je to až také jednoduché. Ísť za svojím detským snom alebo nie? Presvedčiť o tom svoje okolie je ďalšou prekážkou, ktorá môže stáť v ceste. Rozhodnutia nebývajú ľahké a každý si myslí, že práve to jeho je to najideálnejšie.
Vedieť, čo a ako treba urobiť aby bolo všetko ako má byť. To sa nedá urobiť len tak ľahko a často krát sa stáva, že nie vždy to vydá na prvýkrát. Ten kto sa vzdá hneď na začiatku, nemôže neskôr robiť vo svojom živote prehliadku. Je potrebné robiť v živote rôzne kroky a mnohé z nich sú cestou do neznáma. Za pokus, či to zvládne každý z nás si myslím, že to stojí. Čo teda robiť?
Ako sa rozhodnúť?
Múdro sa správať,
či ako odtrhnutý z reťaze blbnúť?
Každá akcia, strieda reakciu.
Aj tak sa niečo stane, ale robíme každý deň vždy to čo máme?
To sa pýta každý, kto myslí na svoju budúcnosť alebo je to iba z núdze cnosť?
Robiť veci, ktoré považujeme za správne,
ale odkiaľ tá istota v našich životoch vanie?
Toto všetko je len domnienka, či presnejšie fikcia,
od čoho sa to všetko odvíja.
Zmeniť všetko čo sa len dá, to by robil snáď každý,
ktorý nikdy nie je spokojný s tým, čo má.
Či je to, čoby malo byť
na to sa nedá len tak ľahko naladiť.
Robiť rozhodnutia, ktoré nás k rozmýšľaniu nútia. Nasledovať naše srdcia, či rozumy?
Nech každý učiní tak, jak sa ľudovo hovorí: „umí“.
Istotu správnosti svojich rozhodnutí,
každého z nás k niečomu inému núti.
Vymeniť sa s niekým iným, zdá sa veľmi ľahké riešenie,
každý si to možno myslí, no ja teda nie.
Nech si každý človek rozhoduje sám za seba
a urobí si to, čo mu v danej chvíli treba.
Každý deň prežiť tak
aby si každý z nás aj o 20 rokov povedal: „Veru, nežil by som inak.“
Takže tak by som ukončil svoje premýšľanie o malom chlapcovi, ktorý veľkým sa stať chcel, nad ktorým Boh v jeho rozhodnutiach stále bdel.
Veril v to, že všetko sa deje ako má, ale nestačí veriť v samého seba a svoje vlastné rozhodnutia, ktoré ho do vlastnej záhuby nútia.
Toľko k tomu dodať som chcel, k ničomu inému som svojím rozumom zatiaľ neDOSPEL.
