Mrzne. Mráz maľuje na okná ľadové kvety. Každý je iný,a predsa sú v čomsi rovnaké. Keď sa ich dotknem, najprv pália. Ibachvíľu, no bolesť v končekoch prstov je taká ostrá, taká pichľavá.Vystrekne nervovými vláknami a chce sa dostať do centra. Namiesto toho sarozlieva po tele. Chvíľami mizne, ale potom sa vracia s ešte väčšouintenzitou. Cítim – necítim, cítim – necítim ............ dub – lub – dub – lub............ údery srdca. Všetka bolesť sa zhromaždí TAM. Cintorín bolesti?Sklad bolesti? Cintorín nemôže byť skladom, ale sklad môže byť cintorín?
Dotýkam sa okna. Bolia ma končeky prstov. Zničila somľadový kvet spôsobujúci bolesť, ale (bol) pri tom taký krehký, taký zraniteľný.Zvláštne. Zraniteľný kvet zraňuje. Zraniteľný zraňuje. A ak sa nenechámzraniť?
Pozerám sa na okno. Nenechám sa zraniť. Nechcemv srdci cítiť pulzujúcu bolesť. Mám plán. Nedotknem sa kvetov na okne.Budem sa na ne iba pozerať a obdivovať ich. Nie, ani jeden, jediný dotyk.Dotykom ich zničím. Dotykom ma rania.
Sedím na zemi. Vonku sa topí sneh. Sedím a pozerám naokno. Plačem. Slzy sú mokré, guľaté, slané a horúce. Horúce ako moja tvár.Tak som sa snažila nezničiť ľadové kvety na okne! A oni tam už nie sú. Súpreč. Preč. Ostalo po nich prázdne okno. Všetko je zrazu iné. Neviem či lepšie,alebo horšie. Keď plačem, neviem rozmýšľať. Jednoducho neviem. Okno je terazčíre a vidím zreteľne lúku na kopci. Ale ľadové kvety mi budú chýbať.Snažila som sa chrániť ich, hoci som sa ich nesmela dotknúť. Prirástli mik srdcu. Srdce je taký sklad. Alebo cintorín?
Teším sa na zimu. Aspoň chvíľu budem v izbes oknom plným ľadových kvetov. Ticho im zašepkám , že mám radosť, že sú.
Chýbate mi, ľadové kvety!
