Tik – tak. Čas plynie, no mňa sa akosi osobne nedotýka to všetkookolo. Vidím ľudí, veci, zvieratá, jednoducho všetky tie drobnôstky, ktoré vypĺňajúnaše prázdne miesta. Prázdne miesta v psychopriestore. Vidím problémy,ktoré sa snažia okolo mňa riešiť, a je mi do plaču. Či je fér, že nemámnič, do čoho by som sa poriadne zahryzla? Byť s prázdnym vnútrom je to najväčšie trýznenie, najmä ak užpoznám pocit, ktorý dokáže vyplniť medzery psychopriestoru.
Rada spomínam. Spomienky sú najostrejšie ihly, ktoréinfikujú zhubným vírusom i tie posledné zdravé časti srdca, duše, mysle...najväčší nepriateľ človeka. Vyhľadám ho, aby som sa aspoň trošku potešila, noúčinok je opačný. A ja to viem. A predsa ich kolenačky prosím, abyneodišli, aby navždy ostali. Hrubé vrstvy prachu ich chránia a hrejú.A mne je to všetko tak ľúto.
Mohlo to byť inak. Mohla som teraz vstávaťráno so zasneným úsmevom na perách a so zmeškaným hovorom na displeji môjho telefónu.No nemám ani jedno, ani druhé. Vstávam, no chcela by som navždy ležaťv posteli. Nemám rada úlohu diváka v hre, v ktorej som už malašancu hrať. Cítim sa zbytočná. Nie som dosť dobrá na to, aby som si opäť zahrala.Bolo mýlkou obsadiť ma? Asi áno. Asi nemám byť herečkou. Nie je pekné dávaťľuďom do rúk atrapu kľúča od dverí ich snov.
A preto sa mi ráno nechce vstávať. Opäť byť za sklenenou bariérou. Rada sausmievam, no za sklenenou bariérou to nemá žiadny hlbší zmysel. Divák je divák,reaguje na dej, ktorý sa odohráva na javisku. Herci sa oňho v skutočnostinezaujímajú. Divákov je stále menej a menej.Dostávajú svoje herecké úlohy, stále nové a nové. A ja sedímv poslednom rade a očami hltám vôňu ľudskej duše. Zabudnutá.
A predsa si myslím, že som rada, že žijem.
