Plusy
Hríb je žurnalistickou legendou, a to predovšetkým v prístupe k žurnalistike, menej v obsahu. V prístupe vyniká v umení pýtať sa ( pozri u nás bezkonkurenčne zaujímavé diskusie Pod lampou, a predtým V Sieti), pátrať po podstate, neuspokojiť sa s povrchom. Znie to už pomaly ako klišé, ale stačí si prečítať hlavné médiá aby bolo jasné, koľko povrchnosti okolo nás je, od spravodajstva po komentáre. Ísť pod povrch neznamená len byť v problematike doma, ale tiež schopnosť pozerať sa očami málo informovaného, hoci zvedavého človeka „z ulice.“
Veľkým Hríbovým plusom je, že ho neopúšťa kritický pohľad omnoho dlhšie, ako väčšinu slovenských novinárov. Jeho kritický pohľad na SDK pre voľbami 1998, kritika korupcie v slovenskom športe, diskusia o kvalite našich elít, cirkví či médií boli jedinečné.
U nás tiež zriedkavou vlastnosťou je Hríbova schopnosť polemiky aj keď ide o kamarátov či ľudí, čo si váži (Miroslav Lettrich si spomína na kritiku Richarda Müllera ešte v Domine fórum, pre ostatný príklad je tu aj septembrová kritika Daniela Pastirčáka v debate o ekumenizme). Pre Hríba je zaujímavý súboj myšlienok, nie ich nositeľov. Oddeliť myšlienky od ich zástancov je ťažká vec, ale Hríb ju zvláda ako málokto. Pre SME to kedysi zhrnul takto:
Hoci si tyká s mnohými politikmi, nemá vraj problémpísať o nich aj negatívne. „Raz ma jeden odviezol na druhý koniecrepubliky na snem strany vo svojom aute. V nasledujúcom čísle somnapísal veľkú kritiku práve na neho. Bol z toho prekvapený, ale mne tonerobí problém. Závisí to od svedomia novinára. Musí si byť vedomýtoho, že kamarát-nekamarát, keď ide o to, že vykonáva svoje povolanie,musí na to zabudnúť.“
A s tým súvisí aj jeho ďalšie obrovské plus, ako sme zistili v 90.rokoch: odvaha bojovať za svoje myšlienky, za poslanie novinára aj vo chvíľach, keď to v presile materiálnych či fyzických útokov väčšina vzdáva.
V neposlednom rade je Hríb vynikajúcim štylistom. Jeho komentáre sa dobre čítajú. Šikovne spájajú emócie s logickou argumentáciou. A štýl, akým Hríb viedol rozhovory počas rokov v Domine, je dnes často kopírovaný inými novinármi.
Mínusy
Hríb používa na Slovensko príliš prísny meter. Dá sa to síce pochopiť, veď tu žije, ale je to v analyzovaní krajiny vážna chyba: kritizuje totiž za veci, ktoré sú bežné aj inde, bez globálnych súvislostí daného problému (na rozdiel od takého Petra Schutza, ktorého medzinárodná rozhľadenosť ostro kontrastuje s Hríbovou provinčnosťou). Následkom je Hríbovm klinický pesimizmus. Slovensko z jeho komentárov vyznieva ako trápne, zaostalé miesto („voľby [2006] nemali zaujímavú tému. Boli banálne. Boli naše.“). Slováci ako nedospelí, zakomplexovaní ľudia. Nie náhodou je z našich komentátorov Hríb bezkonkurenčne na čele vo frekvencii slov hlúpy, sprostý, tupý, trápny, zákerný, cynický či pokrytecký (v ich rôznych formách).
Napriek sérii ekonomických reforiem ojedinelých nielen v regióne, ale aj vo svete. Napriek veľmi slušnej kvalite tretieho sektora (porovnajte so susedmi) či komentátorov v novinách. V kadejakých rebríčkoch sa Slovensko nijak zvlášť negatívne nevyníma, je zhruba na úrovni krajín s podobnou históriu a podobným HDP, niekde je na tom lepšie, inde horšie. Ale žiadny prepadák a la Grécko po vstupe do EÚ, či mnohé štáty ex-ZSSR napriek ich potenciálu či histórii.
Potom už neprekvapí, keď sa takéto cítenie objaví aj v cestopise zo zápasu NHL (Hríb ho písal s kolegom Jurajom Kušnierikom). Veľa slov padne na konto perfektnej organizácie. Nikde sa nedozvieme, že pre poruchu svetla bol začiatok zápasu posunutý. Za to celý cestopis z očarujúceho Londýna končí typicky hríbovsky až na Slovensku:
Odlietame z letiska Stanstedt. Stovky lietadiel, nekonečný počet „gates“. Je ráno, babie leto. Posledná káva v Starbucks, pár suvenírov, dve hodiny na palube, a je tu naše letisko v Ivánke. Predpotopný východ z lietadla priamo na pristávaciu plochu, preplnená hala a rady na pasovú kontrolu. Prišlo pritom len jedno stredné lietadlo. Sme doma.
Ťažko sa ubrániť dojmu, že kdekoľvek by Hríb žil, tam by to miesto bolo pre neho trápne a zaostalé. Kongo či USA, Pakistan alebo Švajčiarsko, všetko jedno.
Prísny meter pre Slovensko u ide u Hríba ruka v ruke s ružovými okuliarmi k USA, a obzvlášť k Bushovej administratíve. Je ťažké pochopiť, prečo prehliada Bushovu nekompetentnosť (príprava na administráciu Iraku, reakcia na Katrinu), manipulatívny vzťah k médiám, porušovanie ľudských práv na Guantanamo, či politizáciu verejnej správy. Za rovnaké veci sú slovenskí politici u Hríba už dávno podlí, zbabelí a cynickí. Prešľapy takého Dzurindu sú zanedbateľné oproti Bushovi, no Hríb prvým pohŕda a na druhého hľadí s rešpektom a dôverou (pozri aj štýl nedávneho rozhovoru so speechwriterom Busha „ Bush je slušný človek“).
Vidím to tak: ak by bol Hríb novinárom v USA, Bush by bol uňho už dávno zatrateným.
Hríbovým dlhodobým problémom je čiernobiele vnímanie sveta, respektíve pomýlený absolutizmus morálky. A proklamovaný odpor k pragmatizmu, hoci sa k nemu občas uchyľuje. Už len logicky je to problém – ak je morálnych hodnôt veľa (hovoriť pravdu, nekradnúť, pomáhať cudzím, zmierňovať utrpenie, lojalita k zamestnávateľovi, atď.), je ľahké sa dostať do situácie, kde sa tie hodnoty navzájom bijú a v danej situácii tie „slabšie“ musia ustúpiť (snáď nie je hriech klamať, keď sa zlodej pýta, či je pokladňa plná peňazí). Hríb však rád vystupuje absolutisticky, ako keby morálne dilemy neexistovali. Po voľbách napríklad ostro kritizoval SDKÚ či KDH za snahu o vládu so Smerom či HZDS:
Ešte sa tu nestalo, aby sa po médiách pokojne ponevierala idea, že vláda s HZDS by bola pravicová a ešte aj dobrá, pretože by zachránila reformy. Dnes to počuť bežne, je to jedna z akceptovaných možností. A nešíri ju zúfalé HZDS, ale úspešný predseda SDKÚ, ten, čo Mečiarovi onehdy pripomínal jeho pueblo v Elektre a celému HZDS paprče zašpinené zločinom. Pueblo trvá, ani paprče sa nezmenili. Ale my sme sa zmenili. Každý už chce s každým.
Rovnako sa ešte nestalo, aby sa tu program Smeru porovnával s programami KDH či SMK a aby dotknutí politici nenašli nezmieriteľné rozdiely. Ak ich naozaj nenašli, potom to nie sú politici, ale hlupáci. Oni však nie sú hlupáci, oni ich samozrejme našli. Už dávno, mesiace a roky pred voľbami. Len teraz je nevýhodné to povedať. A tak nám klamú do očí a tvária sa, že majú veľa spoločného.
No fajn, a je lepšie pre Slovensko, ak má súčasnú koalíciu? Podobne Hríb stále opakoval, aký to bol podvod expremiéra nevrátiť SDK k pôvodným stranám napriek svojmu sľubu, ale radšej skúsiť vybudovať jednotnú veľkú stranu. Takže porušenie sľubu nadovšetko, ako keby iné hodnoty (povedzme očakávaný úspech novej zjednotenej strany pri presadzovaní hodnôt pôvodných strán). Odporúčanie voliť aj OKS (teda vlastne aj súčasný Smer) spolu s rétorikou odporu voči „menšiemu zlu“ boli ďalšími prejavmi tohto zmýšľania.
Pomýlený absolutizmus mohol byť v hre aj pri tom dramatickom odchode z relácie Pod lampou. Bez ohľadu na zodpovednosť k iným hodnotám, Hríb zobral neprávosť ku kolegovi štýlom zo 70. rokov, ako keby sa inak nedal dať nesúhlas najavo, ako keby diváci nemohli pochopiť situáciu v STV z iných médií, ako keby Hríb inak nemohol vyjadriť verejne nesúhlas s rozhodnutím svojho šéfa.
Na druhej strane vie byť Hríb aj pragmatický. Keď vo februári vyšlo najavo, že pesničkár Nohavica pre ŠtB udával, Hríb sa ho zastal v tom, že je to síce hanba, ale len tak sa predsa človeka odsúdiť nedá:
ten titulok z dennej tlače bol takmer neznesiteľný -Jaromír Nohavica, muž citlivého srdca, ktorý nám svojím nenapodobiteľným umením pomáhal prežiť tú hroznú dobu za ostnatými drôtmi, udával ešte tesne pred rokom 1989 svojich priateľov. Bodka.
Bodka? Ale nie. Vôbec nie. Bola to vecná, faktická správa, ale bola natoľko slepá, že v nej čosi úplne podstatné chýbalo.
... To, že český Vysockij podával správy niktošovi z ŠtB, ostane hanebné, aj keby tým nikomu neškodil. A je naozaj správne, aby ľudia s týmto prešľapom nemohli do verejných funkcií v slobodnom štáte, cirkvi či školstve. Ale to, že ho k tomu poníženiu nútili, je omnoho, omnoho horšie.
... „Je to môj kamarát. Neopúšťam ich, ani keď niekedy opúšťajú samých seba,“ napísal o Nohavicovi do Lidoviek Jiří Černý. Napísal to presne. Takí sme - raz slabošskí udavači, inokedy tvoriví anjeli. Ale u Jaromíra prevažuje to druhé.
Takže hodnoty nemusia byť absolútne, a dá sa ľudí hodnotiť aj relatívne, keď sa chce.
(Inak samotný argument, že ľudia so záznamom spolupracovníka ŠtB nemajú byť vo verejných funkciách je zaujímavý. Pôvodný spolumajiteľ . týždňa, ktorého je Hríb šéfredaktor, má tiež záznam agenta . Je dosť pravdepodobné, že .týždeň má na verejnosť väčší vplyv ako viacerí verejní funkcionári. Prečo je teda vlastníctvo médií morálne ok aj pre papierových agentov ŠtB, ale aj pre toho najbezvýznamnejšieho verejného funkcionára to má byť stop?)
Toľko môj pohľad na Štefana Hríba, komentátora a žurnalistickú legendu.
