*Jakub Jošt, autor tohto článku, je stážista Slovak Press Watch. Študuje na Právnickej fakulte Univerzity Komenského.
Otázkou práva nie je, či sa nejaký skutok stal. Pravou otázkou práva je, či to, že sa nejaký skutok stal, vieme dokázať. Vychádzame pri tom z prezumpcie neviny. Vina sa musí preukázať, a to prostriedkami a spôsobom, ktoré právo dovoľuje.
Média, pokiaľ sa zaoberajú právom, môžu teda naraziť na konflikt pravdy, ktorá bola preukázaná a následne orgánom aplikácie práva uznaná právoplatnou a pravdy, ktorá sa ako pravda javí v nejakom štádiu dokazovania. Konflikt „právd“ nastane, pokiaľ majú médiá menej vstupných údajov ako právo, a teda skresľujú pôsobenie práva, alebo majú vstupných údajov viac, ktoré však nie sú použiteľné pre účely práva (nedostatok dôkazov, mlčanlivosť a pod.).
Konflikt pravdy mediálnej (poháňanej hľadaním informácií) a pravdy právnej (poháňanej riešením sporov) stavia médiám do cesty mnohé etické či profesionálne prekážky.
V čom má slovenská žurnalistika najväčšie rezervy, pokiaľ ide o pokrytie práva?
1. Azda najvypuklejším problémom žurnalistiky všeobecne je nedostatok elementárnej úcty k faktom a nezaujatosť.
„Médiá sú často sugestívne, v rozhovoroch sú kladené otázky, ktoré naznačujú „správnu“ odpoveď. Stavajú prijímateľa informácie do určitého postoja bez hlbšej znalosti faktov,“ tvrdí advokát Milan Hrbek.
Typickým príkladom takéhoto prístupu k informovaniu je nerozlišovanie štádií v trestnom konaní (podozrivý, obvinený, obžalovaný, odsúdený). Médiá často informujú o tom, že polícia chytila zločincov, napriek tomu, že ešte žiadne súdne konanie neprebehlo (porovnaj správu, ako to nemá vyzerať so správou, ako to vyzerať má).
Ak si totiž médiá celú udalosť z rôznych dôvodov len prifarbili, poškodzujú dobré meno človeka, ktorý môže byť nevinný. V roku 2004 bolo podľa Štatistického úradu v trestnom konaní obžalovaných 29 745 osôb, z čoho bolo oslobodených 1223 osôb, trestné konanie bolo zastavené v prípade ďalších 1268 osôb. Spolu bolo teda 2491 osôb, ktoré neboli uznané vinnými, čo je z celkového počtu viac ako 8 %. Ak by teda v roku 2004 médiá „odsúdili“ každého človeka, v 8 prípadoch zo 100 by boli v zásadnom konflikte s právom. A je otázne, či odvrátenie rizika, že médiá nepomenujú všetkých zločincov, stojí za ujmu, ktorú môžu spôsobiť nevinným ľuďom. Náprava tohto stavu navyše nebýva jednoduchá.
„Procesy v týchto prípadoch sú zdĺhavé a ich výsledok má často neúmerne slabý efekt na verejnú mienku (ospravedlnenia v tlači s veľkým časovým odstupom na malom priestore pozn. autora) oproti pôvodnému nepreukázanému tvrdeniu,“ dodáva Milan Hrbek.
2. Ďalšou neresťou slovenských médií je hodnotenie mediálnych a politických káuz, ktoré sa často deje bez znalosti spisu. Spis je jediným relevantným dokumentom, z ktorého právo vychádza, médiá sa však často obracajú na autority s otázkami, na ktoré ani známi profesionáli nemôžu kvalifikovane odpovedať, práve pre neznalosť spisu.
Novinári teda skôr vytvoria modelovú situáciu, na ktorú potom reaguje právnická autorita. Je však otázne, nakoľko táto situácia skutočne odzrkadľuje realitu, či aspoň to, čo za realitu pokladá právo. Pozornosť teda treba venovať nielen vyjadreniu právnej autority, ktorá môže ale aj nemusí mať pravdu, ale tiež modelovej situácii, ktorú predostrel žurnalista. Inak totiž oslovený odborník dodá svojím menom relevantnosť nepravdivým úvahám.
3. Sporné miesto vidí Milan Hrbek aj v typologických rozdieloch mediálnych káuz a káuz, ktoré nie sú médiami pokryté: „To, čo by si ľudia mali predstaviť, keď sa povie „právo“, sa odohráva skôr mimo mediálnej pozornosti. Podstata dennodennej právnickej praxe spočíva skôr v obchodných a občianskoprávnych záväzkoch a v ich plnení resp. neplnení a tiež v trestných činoch proti majetku. Médiá majú tendenciu pohybovať sa na vlnách informácií, ktoré sa k nim z rôznych zdrojov dostanú, pričom pôvodná informácia (z ktorej často vychádzajú všetky ostatné - pozn. autora) nemusela popisovať právne relevantnú skutočnosť dostatočne presne.“
Médiá totiž prirodzene hľadajú senzácie, žurnalistické „bomby“, ktoré však nie celkom vystihujú celkový stav práva na Slovensku. Ich špecifikom je často politický podtón, prípadne previazanosť médií s účinkujúcimi, či svojvoľná tendencia médií k reflexii verejnej mienky.
Kauza „Hedviga M.“ – výzva pre právo i médiá
Kauza údajného napadnutia Hedvigy M. je snáď najvypuklejším príkladom na všetky vyššie spomenuté nedostatky mediálneho pokrytia práva na Slovensku.
Mediálne kauzy majú svoje špecifiká. Konkrétne je to interakcia médií, práva, politiky a verejnej mienky. Tieto subjekty na seba vzájomne pôsobia a môžu sa aj vo výraznej miere ovplyvňovať.
25. 8., v deň údajného útoku na Hedvigu M., vyšla na serveri aktualne.sk správa agentúry SITA s titulkom „Napadli maďarskú študentku“:
Maďarská študentka Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorú dnes fyzicky napadla skupina mladíkov a na tričko jej nastriekali nápis Smrť parazitom, utrpela len ľahké povrchové zranenia.
V ten istý deň, o 18:00, informovalo Rádio Slovensko v relácii Rádiožurnál (s názvom „Národnostne motivovaný trestný čin“), že „v Nitre došlo pravdepodobne k ďalšiemu národnostne motivovanému trestnému činu...v blízkosti Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa prepadli a dobili dvaja holohlaví mladíci študentku hovoriacu po maďarsky.“
Ani v tejto správe sa teda nespochybňuje samotný čin, ale jeho motív, ako neskôr dvoma výrokmi potvrdil aj prezident Policajného zboru, Ján Packa, keď na otázku, či išlo o národnostne motivovaný trestný čin odpovedal, že „nápis (na tričku pozn. autora) by tomu mohol nasvedčovať,“ aby neskôr ubezpečil, že „proste sú hranice, ktoré sa nemajú prekročiť a v tomto prípade táto hranica bola prekročená.“
V podobnom duchu sa nieslo aj vysielanie Rádia Viva v tom istom čase, kde Ján Packa aj popísal podrobnosti skutku: „Strhli jej náušnice z uší, ukradli jej mobilný telefón. Na tričko, ktoré jej kázali vyzliecť, napísali perom hanlivý nápis s národnostným podtónom „Maďari za Dunaj“.“
TA3 priniesla o 18:45 reportáž s názvom „V Nitre prepadli študentku maďarskej národnosti,“ opäť s podobným obsahom a bez akýchkoľvek pochybností.
Kto teda v ten deň sledoval správy, musel mať v celom prípade jasno. Ohlásený skutok sa stal - už len dolapiť páchateľov. Médiá svoju úlohu vykonali. Poskytli však informácie, ktoré mali vo vtedajšom národnostnom napätí politické dôsledky.
Maďarský premiér Ferenc Gyurcsányi naliehal na Slovensko, aby si s extrémizmom spravilo poriadky, Strana európskych socialistov tlačila na SMER kvôli SNS a len krátko pred kauzou boli známe viaceré prípady menších národnostných stretov, na ktoré reagovala SMK iniciatívou pre deklaratívne odsúdenie nacionalistického extrémizmu.
Keď potom v médiách vystúpil minister vnútra Kaliňák s policajným prezidentom Packom, nezostalo pri objektívnom hodnotení právnych skutočností. Bolo treba reagovať na mediálny tlak a Hedviga bola symbolom národnostných konfliktov (niekedy reálnych, niekedy umelo živených).
Aj médiá teda pomohli urobiť z kauzy politikum, na ktoré celkom logicky reagovali politici. Pred médiami sa však odohrával iný spor, ako sa odohrával v skutočnom svete vyšetrovacích spisov, a s najväčšou pravdepodobnosťou úplne iný spor, aký by sa odohrával, nebyť pôvodného neprofesionálneho spravodajstva.
Po výstupe ministra Kaliňáka a policajného prezidenta Packu sa médiami niesla vlna „klamárky Hedvigy“, ktorá sa odrazila aj v nekritickom prebratí informácií v SME ("...Dôkazy však svedčia proti [ Hedvige M.]") a vyvrcholila reportážou TV JOJ v relácii Črepiny, ktorá stavila na kartárku či senzibila.
Predstavitelia štátu sa v mediálnom výstupe nakoniec javili ako žalobcovia, ako protistrana advokáta Hedvigy M. (pôvodne poslanec SMK Gál) a ako uviedol Eugen Korda v relácii na STV Reportéri, viackrát prezentovali (minimálne) zavádzajúce informácie so silným politickým podtextom.
Prípad údajného napadnutia Hedvigy M. je klasickým prípadom na to, ako môže štvoruholník politika-médiá-právo-verejná mienka zamiešať kartami vo veciach, ktoré mohli byť vyriešené omnoho diplomatickejšie (z pohľadu politika), jasnejšie (z pohľadu médií), transparentnejšie (z pohľadu práva) a pokojnejšie (z pohľadu verejnej mienky).
Ponaučenie, ktoré z tohto prípadu plynie, by sa dalo nazvať úctou k neistote, ktorú by si žurnalisti, obzvlášť v chúlostivých otázkach práva, mali čo najskôr osvojiť, aby nevznikal taký chaotický domino efekt, ako sme mali možnosť spozorovať v kauze údajného napadnutia Hedvigy M.
Slová ako „údajne“, „podozrivý“ či „možný“, ako aj dôsledné zdrojovanie ako "podľa polície" či "podľa XY doško k ..." by sa mali stať stálym repertoárom slovenských žurnalistov, ktorí majú ambíciu špecializovať sa na otázky práva. Dôsledky ich spravodajstva sa totiž nekončia spravodajstvom samotným.
P. S. Cieľom druhej časti článku nebolo zistiť, či Hedviga M. bola skutočne napadnutá, resp. či klamala a z akých dôvodov. To je otázka práva. Článok hodnotí vplyv médií na túto kauzu a profesionalitu žurnalistov, ktorí média napĺňajú obsahom.
Za ochotu, profesionalitu a mnoho dobrých podnetov pre vznik tohto článku by som sa chcel poďakovať JUDr. Milanovi Hrbekovi, partnerovi advokátskej kancelárie Černejová&Hrbek. Za pomoc ďakujem tiež Gabovi Šípošovi.
