Cez deň ste boli s rodinou na kúpalisku, a večer ste sa našli v ilustračnom zábere televíznych správ, ktoré pozerajú státisíce ľudí. Prípadne vás televízna kamera zachytila na mieste, na ktorom ste v tej chvíli nemali byť, a možno s niekým, s kým ste nemali byť, a nikto by sa o tom nedozvedel nebyť toho, že ste sa ocitli v správach. Alebo ste mali dopravnú nehodu a po pár minútach dorazili na miesto televízne štáby a začali sa vás vypytovať na okolnosti a vaše pocity. Alebo ste podozrivý z trestného činu, ktorý ste nespáchali, ale celé Slovensko vie o tom, že ste ho údajne urobili, na koľko v správach sa objaví celé vaše meno, hoci ešte nie je ukončené súdne konanie.
Kde končí vaše právo na súkromie a ochranu ľudskej dôstojnosti a začína právo verejnosti byť informovanou? Zaujímalo ma, ako je to tak z etického, ako aj z právneho hľadiska. Zamerala som sa na televízne spravodajstvo a na oblasti ilustračných záberov, a informovania o nehodách a trestných činoch.
1. Ilustračné zábery
Ak novinár sníma osoby na verejnom priestranstve, je to podľa predsedníčky Slovenského syndikátu novinárov Zuzany Krútkej v poriadku. „Tým, že tam človek je, dáva súhlas na to, aby ho brali,“ hovorí predsedníčka SSN. Platí to však, iba ak sú zábery neutrálne a ľudia vidia kameru, a teda ak chcú, môžu sa jej vyhnúť. Upozorňuje, že je rozdiel v účele použitia ilustračných záberov. Teda, ak sú zábery použité v reportáži, ktorá neutrálna nie je, novinár by si mal od ľudí pýtať súhlas.
Neutrálne ilustračné zábery televízie často používajú, ak informujú o určitej politike – STV ich napr. použila pri informovaní o zmenách v dôchodkovom pilieri. Naopak, nedávny príspevok v Televíznych novinách Markízy o novej identite pre transsexuálov (príspevok č. 11) so zábermi na rôznych ľudí na ulice bol sotva neutrálnym, aj keď boli zábery označné ako ilustračné.
Zákon snímanie osôb bez ich súhlasu na spravodajské účely povoľuje. Paragraf 12 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že ak došlo k nasnímaniu ľudí a následnému zverejneniu nasnímaných záberov za účelom spravodajstva, môžu sa takéto zábery, vyhotoviť a následne použiť aj bez privolenia fyzickej osoby. Ako však upozorňuje Jozef Vozár. z Ústavu štátu a práva SAV „ani takéto použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“ Ak je tento princíp dodržaný, je podľa neho irelevantné, z akého prostredia ilustračné zábery sú. Právnik Tomáš Kamenec tvrdí, že podstata je v tom, z akého prostredia zábery sú. Ak sú z verejných priestranstiev, je to v poriadku, ak si novinár nepýta od ľudí súhlas na ich snímanie, lebo snímaného človeka tam tak či tak „každý vidí.“ Ak sú zábery napríklad z väzenia či nemocnice, redaktor by si súhlas vyžiadať mal. Hovorkyňa Fakultnej nemocnice v Bratislave Rút Geržová potvrdila, že v prípade nakrúcania ilustračných záberov v nemocnici s tým musia vyjadriť súhlas pacienti.
Špecifickou skupinou sú deti. Ak ich chce novinár použiť či už v ilustračnom zábere alebo napr. pre anketu, mal by si vypýtať súhlas rodičov. „To sa však často porušuje,“ konštatuje Krútka.
Z oslovených televízií na prístup k ilustračným záberom zareagovala iba hovorkyňa TA3 Zuzana Vachová: „Redaktori vždy upovedomia ľudí, ktorých snímajú do spravodajstva v rámci ilustračných záberov v prípadoch keď im vidno tváre a v prípadoch ak nenakrúcajú vo verejných priestranstvách. Rešpektujeme, ak sa niekto ohlási, že nechce byť v ilustračnom zábere. V prípade detí si redaktori vždy pýtajú povolenie od rodičov.“
2. Informovanie o nehodách
O nehodách často informujú najmä televízie TV JOJ a Markíza. Ich príspevky sú niekedy na hrane etiky. Či jej hranicu prekročujú alebo sú ešte v jej medziach je z hľadiska diváka často náročné posúdiť. Divák totiž nevie, ako novinár pri spracovaní príspevku postupoval (televízie mi na moje otázky neodpovedali).
Novinári oboch televízií s obľubou kladú otázky o nehode príbuzným účastníkom nehody, resp. už obetí. Príkladom je spracovanie autonehody troch mladých ľudí televíziou Markíza zo 7. 7. 2008 v relácii Dnes, príspevok č. 2 a TV JOJ v Krimi novinách – príspevok je úvodná správa. Ďalším je príspevok v Krimi Novinách TV JOJ z 12. 7. 2008 o utopenom staršom mužovi v Bratislave – druhá reportáž, kedy reportér Valér Ferko nasnímal manželku utopeného muža a jeho vnučku.
Nie len za hranicou etiky, ale aj za hranicou zákona bola reportáž Jána Tribulu pre televíziu Markíza v programe Televízne noviny 15. decembra 2007. Informovala o úmrtí dvoch skialpinistov v Západných Tatrách. Rada pre vysielanie a retransmisiu sa pri rozhodovaní o uvalení sankcií za určitý príspevok pozerá predovšetkým na možné porušenie základných ľudských práv a slobôd a ľudskej dôstojnosti. Drží sa pri tom princípu, že ak nemôže zložka mediálneho spracovania prispieť k informovaniu verejnosti, je ochrana základných ľudských práv a slobôd a ľudskej dôstojnosti silnejšia. Spracovanie, v ktorom bola zverejnená reakcia matky jedného zo skialpinistov hneď na to, ako jej bola oznámená jeho smrť, bola porušením základných ľudských práv a slobôd a ľudskej dôstojnosti, ktorá neprispela k informovaniu verejnosti. Markíza preto dostala od Rady pokutu po milióna korún.
Niekedy sa novinári nevyhnú ani tomu, aby sa pýtali priamo účastníkov nehody. Ak im ten jasne povie, že sa vyjadriť nechce, do televízie často dajú aspoň záber naňho, ako sa stalo napr. v reportáži Markízy v Televíznych novinách zo dňa 26. 5. 2008 (príspevok č. 7). Podobnú techniku použila JOJ pri nehode mladých ľudí na železničnom priecestí z 12.7.
Podľa Krútkej je neetické ľuďom po haváriách dávať k ústam mikrofón, na koľko sú v šoku. Problém s vyjadrovaním sa príbuzných nevidí, pokiaľ to má nejaký informačný zmysel. „Príbuzným treba vysvetliť, aký má zmysel to, aby sa vyjadrili,“ povedala Krútka. Avšak, ak ich vyjadrenie má slúžiť len na senzáciu a nemá hlbší zmysel, príbuzní by sa v správach vyjadrovať nemali.
STV a TA3 o nehodách informujú menej. Podľa Vachovej z TA3 „prioritou pri výrobe sú oficiálne vyhlásenia polície, záchranárov, hasičov... etc. V prípade oslovenia svedkov sa redaktor vopred spýta na súhlas s nakrúcaním. Ak si svedkovia neželajú zverejniť identitu, graficky im zmodifikujeme tvár a elektronicky upravíme hlas.“
Televízie taktiež často informujú o zdravotnom stave pacientov po nehodách. Podľa právnika Vozára súhlas na zverejnenie informácií o zdravotnom stave pacienta môže dať len pacient či jeho rodina, keďže ide o osobné údaje pacienta a ich zverejnenie môže byť v rozpore s jeho oprávnenými záujmami. V zmysle zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sú totiž lekári viazaní mlčanlivosťou o zdravotnom stave pacienta. Ako napísal nedávno na svojom blogu Tomáš Szalay z Health Policy Institute „mlčanlivosti môže zdravotníka zbaviť jedine samotný pacient alebo orgán, ktorý vydal nemocnici povolenie (v tomto prípade ministerstvo), a to len na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní či súdov.“
3. Informovanie o trestných činoch
Aj informovanie o trestných činoch, ich údajných páchateľoch a obetiach je etickou výzvou slovenskej televíznej žurnalistiky. Najmä preto, že v správach sa objavujú celé mená a podobizne údajných páchateľov. To by sa však ani z etického ani z právneho hľadiska nemalo diať, pokiaľ neboli právoplatne odsúdení. Podľa Krútkej by mal novinár myslieť najmä na to, komu môže príspevkom ublížiť, kto ním môže byť zasiahnutý. Plné mená by sa podľa nej určite nemali uvádzať. Výnimkou je prípad, keď je podozrivá alebo obvinená známa osoba. Podľa Vozára „U človeka, ktorý ešte nebol právoplatne odsúdený za trestný čin, ale je len podozrivým zo spáchania trestného činu sa uplatňuje tzv. prezumpcia neviny, to znamená, že takýto človek je považovaný za nevinného, kým sa jeho vina jednoznačne nepreukáže. Právo verejnosti na informácie ohľadom osoby podozrivej z trestnej činnosti je obmedzené zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. Ten v §11, odst.1, písm. d.) stanovuje obmedzenie prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov, alebo orgánov činných v trestnom konaní, okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania. Z uvedeného teda vyplýva, že televízie nemôžu zverejňovať meno, či iniciály, ani podobizeň podozrivej osoby, pokiaľ ešte súd právoplatne v danej veci nerozhodol. Pokiaľ už k rozhodnutiu došlo, média sú oprávnené podľa uvedeného ustanovenia informovať verejnosť o výsledku súdneho rozhodnutia.“
(Update 21.7: Právnik Tomáš Kamenec má ale iný názor. Podľa neho meno obžalovaného sa zverejniť môže keďže je to verejná informácia – každý, kto príde na súdne pojednávanie, ktoré je verejné, sa ju dozvie. Meno políciou obvineného je taktiež možné zverejniť. Avšak, ak obvinenie bolo stiahnuté alebo súd obžalovaného neuznal vinným, mali by o tom médiá dodatočne informovať. Ak je niekto len podozrivý (no ešte nie obvinený), treba zvážiť verejný záujem na zverejnení jeho či jej mena. )
Polícia celé meno a podobizeň podozrivého, obvineného či obžalovaného človeka zverejňuje iba vtedy, ak je po ňom vyhlásené pátranie. Inak podľa riaditeľa odboru komunikácie a prevencie Prezídia Policajného zboru a hovorcu policajného prezidenta Martina Korcha “uvádza iba vek, meno a iniciály priezviska a miesto odkiaľ osoba pochádza. V prípade, že ide o malú obec, kde by na základe informácie mohla byť osoba ľahko identifikovateľná, tak uvádza len okres.“
Všetky televízie zverejňujú celé mená a podobizne, pokiaľ ide o verejne známe osoby. Ak o ne nejde, celé mená a podobizne z času na čas uverejnia TV JOJ a Markíza. STV a TA3 sa trestným činom, ktoré nie sú príliš verejne významné nevenujú a celé mená nezvyknú zverejňovať.
Novinári aj v tomto prípade radi kontaktujú príbuzných páchateľov, napriek tomu, že ich výpoveď nemusí dodávať nič na informačnej hodnote príspevku. Novinár TV JOJ Ivan Mego sa dokonca snažil urobiť rozhovor s obeťou trestného činu – rukojemníčku istého muža hneď po jej prepustení (Krimi Noviny 30. 6. 2008). Pani sa s novinárom síce neskôr porozprávala, jej snímanie v čase hneď po tom, ako bola oslobodená však prekročilo hranice etiky, na koľko v tom čase sa pani vyjadrovať nechcela. V Krimi Novinách z 12. 7. 2008 bola hneď prvou správa o zastrelenom mužovi pred istým bratislavským nočným klubom. Okrem iného reportér Ivan Mego nakrútil zdrvenú priateľku zastreleného muža. TV Markíza v správe Televíznych novín z dňa 8. 6. 2008 (príspevok č. 4) nasnímala manželku údajného útočníka – majiteľa pizzerie v Piešťanoch – s dieťaťom v okne ich domu ako hovorí, že nebude poskytovať informácie. Nepovažovala za nutné rozmazať tvár ani dieťaťu ani manželke.
Podľa Krútkej by sa nemali zverejňovať ani celé mená a podobizne obetí, pokiaľ tie k tomu nedali súhlas. Tie by sa nemali zverejňovať ani podľa Kamenca, na koľko v tom nevidí verejný záujem. Podľa Korcha polícia „v žiadnom prípade nezverejňuje mená a priezviská obetí trestných činov a ani žiadne skutočnosti, na základe ktorých by obeť (najmä násilných a sexuálnych trestných činov) mohla byť identifikovaná.“
