Ročne sa v krajinách EÚ stratí zhruba 70 tisíc detí, teda tak 200 denne. Len v Británii polícia hľadá ročne v priemere 380 detí (jedno zmiznutie denne), ktoré sú nezvestné už viac ako 2 týždne a tie deti majú menej ako 14 rokov.
Ale rodičia tých stratených detí môžu len závidieť takú mediálnu priazeň ako majú britskí rodičia 4-ročnej Madeleine McCann, dievčatka strateného ompred ani nie 2 týždňami v luxusnom dovolenkovom stredisku na juhuPortugalska.
Prípadu sa chytili aj všetky slovenské médiá, dokonca Madeleine venovali priestor aj STV , SME či Pravda. Ale prečo práve ona a nie tisícky iných? Stačí ako dôvod to, že vyzerá pôvabne,má farbu pleti majority, a okolnosti jej zmiznutia veľa hovoriastredným (média konzumujúcimi) vrstvám, ktoré tiež dovolenkujú vzahraničí s malými deťmi? Nepomohlo by rozdelenie pozornosti médií čicelebrít na iné prípady viacerým strateným deťom a zúfajúcim rodičom?
Inak to vyzerá, ako keby ročne zmizli v Európe tak v priemere 3 deti,no a práve sa venujeme tohtoročnému prvému... V článkoch o Madeleine vnašich médiách mi chýba jasné vysvetlenie, prečo je práve toto „news“ aaký je vlastne je kontext v rámci toho množstva podobných prípadov.
Otázka súvislostí je už dlho diskutovaná okolo spravodajstva o spolupráci arcibiskupa Sokola s ŠtB. Tam mieri hlavná kritika Občianskeho výboru za objektívne informovanie verejnosti , ktorého členmi či poradcami sú katolícki disidenti (Ján Čarnogurský, Ladislav Pittner) a vysokoškolskí profesori.
To, že skúmať možnú spoluprácu arcibiskupa s ŠtB je legitímnympredmetom činnosti médií aj popri tisíckach iných spolupracovníkovtajnej polície sa nespochybňuje – napokon arcibiskup je na Slovenskudôležitá osobnosť. Iné je to však so súvislosťami, ako sa o Sokoloviinformuje. Výbor médiám vyčíta ,že sa sústreďujú na „banálne“ dokumenty o stretnutiach Sokola s ŠtB azanedbávajú podstatné súvislosti – jeho aktívnu pomoc či ochranu ľudí aaktivít tajnej cirkvi pred rokom 1989. Dokumenty ÚPN o stretávaníSokola s ŠtB interpretujú ako vynútené, vedomú spoluprácu, funkciuagenta a platby za informácie ako nedokázané, pričom ŠtB od Sokolapodľa Výboru získala len minimum. Z toho teda vychádza obraz Sokola akoochrancu cirkvi a jej hodnôt, pričom spolupracoval s režimom viac menejdo minimálne nutnej miery.
Bez ohľadu na interpretáciu dokumentov ÚPN je pri pohľade na mediálnepokrytie arcibiskupa z posledných rokov jasné, že informácie oSokolových aktivitách v prospech cirkvi či proti komunistickému režimudostali minimálny priestor, aj to len na popud Sokolových priaznivcovako je tento Výbor. Pritom na pochopenie konania Sokola, či nahodnotenie jeho skutkov, to má podstatný význam.
Druhá vec je, že takémuto mediálnemu imidžu prispel Sokol sám svojouneochotou komunikovať, a povedať celý svoj príbeh naraz. Jeho mlčanieči polovičaté reakcie na dokumenty o spolupráci ŠtB novinárov lenprovokovali (prečo vyhlásiť , že vedome nespolupracoval, no zároveň nepriznať, že sa s ŠtB stretával a podával, podľa neho, bezvýznamné informácie?).
Výbor v časti o médiách kritizuje aj dvojtvárnosť SME, ktoré sa minulosti Sokola zo všetkých médií najviac venuje. Dáva do protikladu k Sokolovi komentátora SME Mariána Leška, ktorý v 80.rokoch písal pre noviny ÚV KSS Nové Slovo komunistickú propagandu (pozri skvostné príklady, Leško mal vtedy 29 až 34 rokov). Výbor ponúka výčitku :
Publicistika, ktorá vystupuje pod heslom očisteniaverejného života, by mala klásť na seba rovnaké kritéria ako na objektsvojej kritiky.
Leško v komentári v SME na to zareagoval, že Čarnogurský či Pittner ho v prípade Lexu považovali za dôveryhodného na spoluprácu, takže prečo to teraz vyčítajú SME. A že on sa za svoju minulosť hanbí a aj o tom otvorene hovoril a oľutoval to.
Leškova otvorenosť, pokora a práca komentátora po roku 89 (respektíve94) určite prispieva k tomu, že nie je terčom mediálneho skúmania. Alev niečom je výčitka Výboru trefná: Taký Leško nemá dnes na krajinujasne menší vplyv ako Sokol. Ak je záujem o Sokola vedený jeho funkcioua autoritou, prečo nemať podobne silné kritériá na jedného znajvplyvnejších komentátorov? Navyše, taký Leško pred rokom 1989dobrovoľne posluhoval komunistom, kým v porovnaní s ním Sokol v zásadeproti režimu aktívne pôsobil a znášal jeho príkoria, a to sa nemení anivtedy, ak by skutočne v niektorých momentoch pri tlaku ŠtB urobilnadprácu pre režim (čo vyzerá takmer isté). Ako príde k dnešnémubiednemu mediálnemu imidžu človek so životopisom Sokola, a k statusupozitívnej mediálnej celebrity človek so životopisom Leška? Nie jerozdiel medzi ich mediálnymi obrazmi priveľký, aj vďaka chýbajúcimsúvislostiam?
Tina Čorná, novinárka SME so špecializáciou na veľké profilové rozhovory, urobila v decembri 2006 veľký rozhovor s Leškom. K Leškovej minulosti novinárka ani náhodou nezakorčuľovala. Krátky Leškov životopis pri rozhovore začína rokom 1996.
PS Marián Leško a Robert Fico spolu kandidovali na jednotnej kandidátke bloku Spoločná voľba do parlamentu v roku 1994. Prvý (ako nezávislý) neuspel, druhý (za SDĽ) áno.
