"Každodenné pitie vína alebo piva zvyšuje riziko rakoviny čriev... Jeden pohár vína a pol litra piva zvyšujú riziko o 10 percent," informovali nás naše médiá nedávno. "Výsledky vznášajú otázniky nad všeobecne rozšírenou radou odborníkov, že striedma konzumácia červeného vína zabraňuje srdcovému infarktu," pokračovala správa.
Na inom mieste: "Kalciové doplnky zvyšujú riziko infarktu." A to pred pár rokmi to bolo presne naopak.
Mediálne správy o vede v oblasti zdravia a životosprávy vidíme mimo hlavných strán médií, a skôr v bulvári ako v serióznych médiách. Pritom ich robia vedci a vážené univerzity. Problémom vedeckých záverov v oblasti zdravia však je, ako naznačujú príklady z posledných týždňov, že sa nedajú brať príliš vážne. Je ich priveľa a nezriedka si po čase odporujú. Je to problém vedy, alebo aj médií v spôsobe, ako o výsledkoch informujú?
Dva minulotýždňové články v New York Times Magazine a L.A.Times si berú na mušku vedcov. Poukazujú na fakt, že väčšina takýchto štúdií je robená tzv. pozorovacou metódou, ktorá je dosť nespoľahlivá. Závery sú robené na pozorovaní vybraných skupín z reality a napríklad sa skúma, v čom sa líši životospráva ľudí s chorobou a bez nej. Hlavným problémom býva, že sa veľmi ťažko dá odhadnúť, čo je vlastne príčina a čo následok v sledovaní, keďže skupiny nikdy nie sú vo všetkom rovnaké. Presne takto bola robená hore citovaná štúdia o vplyve alkoholu na rakovinu čreva.
Alternatívou k pozorovacej metóde sú tzv.klinické štúdie, ktoré sa robia v štýle laboratórneho pokusu. Náhodne vybraní ľudia dostávajú testovanú látku, respektíve placebo (umelá látka bez účinkov pre kontrolu psychologických efektov), a po dostatočnom čase sa zmeria ich zdravie, a aj možné dopady. Klinické štúdie sú dôveryhodnejšie, ale aj ďaleko zriedkavejšie, lebo sú drahé a eticky nie je možné testovať látky, ktoré by mali mať výrazne škodlivé následky. Napriek tomu podľa kritikov v článku L.A.Times klinické štúdie v posledných rokoch vyvrátili závery 4 zo 6ich prípadov najcitovanejších "pozorovacích" štúdií (ktoré napríklad tvrdili, že hormonálna terapia po menopauze chráni ženy pred infarktom, či že vitamín E je dobrou prevenciou u mužov aj žien pred infarktom). A tak vedci zaplavujú verejnosť najmä štúdiami s otáznou dôveryhodnosťou.
Pre verejnosť by to samozrejme nemusel byť problém, ak by tieto vedecké problémy trochu poznala vďaka médiám, a keď by adekvátne vedela vyhodnotiť dôležitosť jednotlivých štúdií. A tu práve prichádza na pretras úloha novinárov.
Andrew Revkin, dlhoročný novinár píšuci o vede a zdraví pre New York Times pred dvoma rokmi vydal knihu, kde tiež opísal problémy, ktorým stále čelia žurnalisti informujúci o nových poznatkoch v oblasti zdravia ale aj vedy všeobecne. Revkin píše, že na rozdiel od politických či lokálnych správ je spravodajstvo o vede komplikované, pre čitateľov ťažko vysvetliteľné, často obsahujúce veľa neistoty a bez jasnej dennej aktuálnosti. Články o vede preto čelia boju s editormi, ktorí ich chcú mať aktuálne, konkrétne, s čo najväčším dopadom (najstrašivejšie) a podľa možnosti primerane krátke. Ako píše Revkin, nebezpečenstvom je, že takýmto požiadavkám editorov (a zrejme aj čitateľov) vyhovujú hlavne tie najotáznejšie časti vedeckého výskumu. Vedecký výskum má podľa Revkina silne postupný náboj, poznanie sa akumuluje pomaly a čiastočne, krok za krokom. Sotva lákadlo pre spravodajskú žurnalistiku.
Presne to platí aj o výskume o zdraví a životospráve. Ale aj o ekonomických či sociologických štúdiách (ak mám spomenúť oblasti, čo trochu poznám). Médiá príliš často informujú, čo vedci „zistili“ či „dokázali“, hoci bežne ide o výsledok pokusu skúmať prirodzene komplikovaný vzťah dvoch fenoménov na základe istých modelov s istými dátami. Dôveryhodnosti správ z vedy by pomohlo, ak by sa závery jednej štúdie vždy dávali do kontextu s minulými štúdiami, resp. s doterajším konsenzom, keby sa uvádzala metodológia a jej silné a slabé stránky, a spomínali by sa pravdepodobnosti či obmedzenia platnosti výsledkov. A keby sa vôbec nepoužívali silné slová o dôkazoch či zisteniach.
(via Framing Science blog)
Na Telo s Ficom: Zdá sa mi dosť neprofesionálne, že premiér dostal v nedeľňajšej relácii Markízy Na Telo iné podmienky (žiadne hlasovanie divákov, žiadna záverečná testovacia otázka) ako ostatní politici. Zmenené podmienky by sa dali ospravedlniť, ak by šlo o výnimočnú tému či osobu, ktorá inak nežije v mediálnom svete. Ale u osoby, ktorá v konkurencii neustále bojuje o voliča, na to nevidím dobrý argument. Podkopáva to dôveryhodnosť v rovnaký prístup novinárov ku všetkým politikom.
Nie tak dávno nebola Markíza schopná čeliť tlakom na ovplyvňovanie zo strany majiteľa/zakladateľa, terajší príklad je zase o podliehaní tlaku zo strany „exkluzívneho“ respondenta v mene prestíže a sledovanosti.
