Rok 2008 sa vyznačoval najsilnejším útokom vládnej koalície na médiá za posledných desať rokov. Politické tlaky mali mnoho foriem – verbálnu, legislatívnu (rizikový tlačový zákon), personálnu (odvolanie šéfa Telekomunikačného úradu pre snahu o rast počtu televízií na trhu a podobne pretvorenie spravodajstva verejnoprávnej televízie na svoj obraz prostredníctvom svojich nominantov v manažmente) či obchodnú (selektívna inzercia pre eurokampaň). Spoločným cieľom týchto útokov bolo zastrašiť médiá a minimalizovať ich schopnosť kontrolovať vládnu moc. Popri starých problémoch samotných médií (povrchnosť, nedostatok odborných znalostí, niektoré otázne etické postupy) tak slovenskú žurnalistiku môžu čakať ťažšie roky. Okrem otáznej ekonomickej situácie a jej vplyvu na financovanie médií inzerciou sa pri pokračovaní vládnych tlakov môže zúžiť množstvo žurnalistov s podmienkami pre slobodnú tvorbu. Naopak na zväčšenie tohto priestoru bude slúžiť internet a s ním spojené technológie umožňujúce ľahšie a rýchlejšie šírenie informácií.
Tlaky vlastníkov a vedenia
Rok 2008 znamenal pre slovenskú televíznu žurnalistiku obnovenie viditeľnejších tlakov vlastníkov na redakcie. Najhoršie sa prejavili vo verejnoprávnej Slovenskej televízii, ktorá personálne aj finančne závisí od vládnej garnitúry. STV síce v spravodajstve tradične vykazuje minimum vlastnej originálnej produkcie a prehnaný dôraz na vyváženosť namiesto pátrania po pravde, ale tento alibizmus bol v tomto roku ešte upevnený selektívnym minimalizovaním tém problematických pre vládnu koalíciu (a najmä nacionalistickú SNS). STV zvykla byť posledná pri vládnych kauzách posledná, a dávala im menší priestor ako spravodajstvá komerčných televízií. Prejavilo sa to napríklad v pokrývaní problematického tendra na ministerstve výstavby, hrozbách vyvlastnenia, rozpočte, maďarsko-slovenských vzťahov, údajných kontaktov ministra spravodlivosti Harabina či ignorovaním nenávistných výrokov Jána Slotu, predsedu koaličnej strany. V publicistike STV sa opäť objavili novinári, ktorí patria k najhorším príkladom servilnosti voči málodemokratickej vláde Vladimíra Mečiara z polovice 90.rokov. STV dokonca v spravodajskej reportáži poskytla priestor asistentovi poslanca parlamentu za vládny Smer na komentovanie aktuálnej politickej otázky, a divákom ho označila ako nezávislého politológa. Pre údajné zásahy do nezávislosti odišiel z STV jeden z hlavných diskusných moderátorov Branislav Závodský.
Spravodajstvo v roku 2008 len zvýraznilo povesť STV ako veľkého celoštátneho média s najslabšou schopnosťou brániť verejný záujem občanov a média s najlaxnejšou kontrolou verejnej moci. Naopak spravodajstvo verejnoprávneho Slovenského rozhlasu si udržiavalo svoj (síce tiež vôbec nie investigatívny) štandard, vrátane informovania o problémoch vládnej koalície. Práve riaditeľka rozhlasu zvolená ešte v čase predchádzajúcej vládnucej koalície pritom znášala zväčšujúci sa politický tlak na odstúpenie za, okrem iného, údajnú nevyváženosť publicistiky.
Začínajúci proces digitalizácie dal do rúk vládnúcich politikov novú páku na kontrolu, či dohodu s televíziami. Parlament koncom roka odvolal šéfa Telekomunikačného úradu Branislava Máčaja, ktorý presadzoval čo najľahší vstup pre novú konkurenciu voči doterajším vysielateľom. Máčaj verejne tvrdil, že za jeho odvolávaním sú dohody vládnej strany Smer so súkromnými televíziami, a to na úkor verejnosti. Vládni politici tak urobili krok, ktorý mimoriadne vyhovoval aj záujmom súčasných komerčných televízií. Tie navyše informovanie svojich divákov o odvolaní Máčaja minimalizovali, a najväčšia televízia o spore ani o odvolaní Máčaja neinformovala vôbec.
Ďalšou novou vládnou pákou na médiá bola inzercia na eurofondy ako aj na kampaň na prijatie eura. Ide o nebývalé masívne reklamné kampane zo strany štátu, porovnateľné s 90.rokmi, keď inzerovali ešte mnohé veľké, vtedy nesprivatizované štátne firmy a celkový inzertný trh bol násobne menší. Napríklad pre spravodajskú televíziu TA3 by v roku 2008 mala reklama týkajúca sa eurofondov patriť už do prvej päťky najväčších zadávateľov reklamy, a eurokampaň do top 10. V marci sám predseda vlády Robert Fico naznačil, že štátna inzercia do novín kritických voči vláde a euru nemá zmysel. V polovici roka sa tak aj stalo. Napriek prvotným plánom či odbornej kritike boli z eurokampane vynechané veľké celoštátne denníky SME, Pravda, Plus 1 deň či regionálna sieť MY. Na zmýšľanie vládnych politikov ukazuje aj argumentácia podpredsedu vládnej SNS Jaroslava Pašku. Ten koncom roka povedal, že niektoré médiá kritizujú tender ministra výstavby (rezort SNS) preto, lebo nedostali od víťaza tendra inzertné zákazky. Je teda jasné, čo Paška očakával od médií, ktoré zákazky dostali.
Vláda v roku 2008 stupňovala verbálne útoky proti novinárom. Či už slovami vládnych politikov alebo hovorcov či hovorkýň opakovane útočila na profesionalitu a charakter (údajná úplatnosť) a novinárov, väčšinou bezdôvodne. Pri občasnej opodstatnenej kritike navyše často zaznievali hanlivé označenia novinárov. Základný rešpekt k práci žurnalistov ako aj vecné, nie konšpiračné videnie fungovania médií, vládnym politikom často chýbali. Údajný (žiadnou verejnou analýzou nepreukázaný) nárast nepravdivých článkov voči vláde bol jedným z motívov prijatia nového tlačového zákona. Aj tu sa prejavil záujem vlády ani nie skvalitniť mediálnu legislatívu, ale otupiť kritiku vlády samotnej.
Rok 2008 priniesol aj odhalenie cenzúry práce redaktorov v spravodajskej televízii TA3. Pre politicky či obchodne motivované zasahovanie do príspevkov odišla z televízie v priebehu roka viac ako desiatka novinárov spravodajstva a publicistiky. Hlavná investigatívna (a pre TA3 najoceňovanejšia) relácia Čierny Peter krátko po odchode kľúčových reportérov zanikla. Jednou z foriem cenzúry v TA3 sú zoznamy ľudí a firiem, ktoré majú redaktori v spravodajstve či publicistike buď uprednostňovať alebo naopak ignorovať. Umiestnenie firiem na zoznamoch súvisí okrem osobných záujmov vedenia aj od toho, či sú v TA3 zadávateľmi reklamy. Navyše televízia opakovane a nezákonne ponúkla divákom vo svojom spravodajstve PR reportáže firiem, teda príspevky, ktoré o firmách či ich produktoch informovali len pozitívne bez možnosti porovnávania s inými či bez kritickej odozvy.
Etika a profesionalita žurnalistov
Napriek najhoršiemu vládnemu tlaku na žurnalistov za posledných desať rokov úroveň práce novinárov najviac závisí najmä od úrovne ich odbornosti a etiky. Ukázal to aj anonymný prieskum názorov žurnalistov zo začiatku roka 2008, ktorý uskutočnil SPW spolu s agentúrou Donath-Burson-Marsteller. Vyjadrilo sa 165 žurnalistov, 95% z nich pracovalo pre celoštátne médiá (polovica pre tlač, tretina pre televízie a zvyšok pre rádiá a internet). Negatívnu skúsenosť s pochybným etickým správaním či odbornými problémami kolegov malo za ostatných 12 mesiacov tri štvrtiny žurnalistov. Teda takmer dvojnásobok oproti osobným negatívnym skúsenostiam s tlakom vlády, PR agentúr či vedenia redakcií. Skresľovanie skutočnosti, neoverovanie informácií, blízke vzťahy s objektmi spravodajstva, narušenie súkromia, prijímanie darov a plagiátorstvo patrili podľa prieskumu k hlavných výčitkám na konto novinárskej práce.
V oblasti prijímania darov ukázal prieskum slušnú ponuku zo strany firiem: trom štvrtinám žurnalistov bol za posledných 12 mesiacov ponúknutý aspoň jeden dar. Najčastejšie šlo o spotrebné predmety, lístky na športové a kultúrne podujatia a darčekové predmety. Najčastejšími darcami boli finančné inštitúcie, farmaceutický priemysel a sektor telekomunikácií. Pri prijímaní darov sú slovenskí žurnalisti nejednotní. Necelá polovica tvrdí, že ich odmieta prijímať, necelá desatina ich vždy prijme, a zvyšok sa má rozhodovať podľa hodnoty (drahší dar skôr odmietne) a okolností darovania.
Zistenia SPW pri monitorovaní médií počas roka dopĺňajú názory žurnalistov z prieskumu. Povrchnosť a rezignácia na hľadanie podstaty boli aj v roku 2008 hlavným problémom práce mnohých žurnalistov, obzvlášť v televíziách a rádiách. Napríklad dve zo štyroch celoštátnych televízií, STV a TA3, aj tento rok venovali takmer všetko spravodajstvo bežným ohláseným udalostiam či PR akciám. Ich prínos k odhaleniu nepoznaných problémov v spoločnosti bol opäť zanedbateľný. Problémom politiky na národnej úrovni sa minimálne venovali aj investigatívne relácie slovenských televízií. A ak áno, tak bez významného vplyvu.
Otázny význam pre verejnosť majú nedeľné televízne diskusné relácie: okrem opakovania už známych informácií televízie nechávajú politikov klamať či zavádzať bez toho, aby neskôr divákom poskytli overenie pravdivosti výrokov politikov. Systematické overovanie výrokov a argumentov politikov je však slabinou väčšiny médií. Podobne by si zaslúžili väčšiu pozornosť slová citovaných nezávislých expertov, vrátane faktov, ktoré experti používajú či zneužívajú. Tie totiž často v článkoch určujú, ktorí politici body za svoje návrhy dostávajú a ktorí strácajú. Väčší odstup by mali médiá zachovávať aj voči zisteniam polície - nestotožňovať jej zistenia so skutočnými udalosťami, keďže okrem zavádzania verejnosti to môže mať aj vážne dôsledky na život dotknutých osôb. V neposlednom rade chýba vyššia zodpovednosť k pravidelnému vyhodnocovaniu vlastných novinárskych predpovedí.
Na druhej strane sú aj prípady, keď sú novinári na politikov príliš prísni. Sčasti ide o snahu nájsť novú tému, sčasti nechuť k neštandardným politikom vládnej koalície. Obzvlášť denníky niekedy skĺzali do boja proti politikom namiesto boja proti nesprávnym faktom či ideám, s laxným prístupom k presnosti a vecnosti vlastných informácií.
Problémy s povrchnosťou, neoverovaním a neznalosťou odbornej témy síce najviac majú internetové spravodajské portály (respektíve spravodajské agentúry, ich hlavný zdroj informácií), ale zatiaľ väčšinou majú na obyvateľstvo väčší vplyv takéto chyby v elektronických a tlačových médiách. Aj v tomto roku sa opakovali chyby pri používaní štatistík či grafov, či informovaní o prieskumoch verejnej mienky. Naďalej sa vyskytovali problémy nedostatku znalosti podstaty ekonomických tém, ale aj základných ekonomických pojmov. Pri hlavnej ekonomickej téme roku 2008 – globálna finančná kríza - sa dal spozorovať významný posun centra slovenskej debaty smerom doprava oproti diskusiám v USA či západnej Európe. Slovenské médiá neposkytli domácej verejnosti dostatok hlasov s argumentáciou, že za krízou bola primalá regulácia trhu. Kým vo vyspelých krajinách návrhy riešenia krízy hlavne vládnymi zásahmi predstavujú hlavný myšlienkový prúd a riešenia typu „trh to sám vyrieši“ prúd okrajový, v slovenskej debate to bolo presne naopak. Slovenský pohľad sa samozrejme môže od dominantného svetového pohľadu líšiť, no médiá by o tomto rozdiele mali informovať a hlavné svetové myslenie verejnosti obsiahle ponúknuť.
Vedúca úloha médií
Napriek spomínaným nedostatkom a zlyhaniam slovenských médií je dôležité neprehliadať ich kľúčový prínos pre zlepšovanie fungovania demokracie a pre kontrolu moci. Nebola to ani politická opozícia (s čiastočnou výnimkou pri kauze Tipos a Harabin-Sadiki), ani inštitucionálne kontrolné orgány (NKÚ či ÚVO, vnútorné inšpekcie, polícia či prokuratúra), ani think-tanky a mimovládne organizácie (napriek mnohým ich užitočným podnetom), ale práve žurnalisti - a konkrétne novinári zo súkromných tlačových médií - ktorí odhalili či priklincovali aj tento rok najviac príkladov zneužitia vládnej moci ako aj neefektívneho či priam kriminálneho narábania s verejnými financiami. Kauzy tendrov na ministerstve obrany a výstavby, stavba skládky v Pezinku, igelitkové dary pre HZDS, falošné podpisy Jána Slotu, skryté rozšírenia oblastí vyvlastnenia alebo návšteva ministra financií na jachte finančnej skupiny sú toho najlepšími príkladmi.
