Celkom ma pobavilo, ako sa včera v Markíze postavili ku krvavým bilbordom ako súčasti kampane boja proti interrupciám. „ Šokujúca kampaň “ bol titulok správy:
Marianna ĎURIANOVÁ, moderátorka
--------------------
Na Slovensku sa v týchto dňoch objavili šokujúce bilbordy. Zobrazujú jedenásťtýždňový plod po interrupcii. Zábery vyvolali v ľuďoch rôzne reakcie. Podľa sociologičky môže kampaň aj traumatizovať.
Ako hlavnú expertku si Markíza vybrala sociologičku, ktorá bilbordy odsudzuje, čo dodáva reportáži celkový negatívny pohľad na tú bilbordovú kampaň.
Braňo TOMAGA, redaktor
--------------------
Podľa sociologičky môže kampaň negatívne ovplyvniť najmä ženy, ktoré už v minulosti interrupciu podstúpili.
Silvia PORUBÄNOVÁ, sociologička
--------------------
Vnucuje im pocit, že vykonali istý trestný čin a že sú vražedkyne.
Braňo TOMAGA, redaktor
--------------------
Verejná kampaň môže pôsobiť aj negatívne voči mladým ľuďom.
Silvia PORUBÄNOVÁ, sociologička
--------------------
Môže vyvolať nielen traumy, ale môže vyvolať aj odmietanie sexuality.
No dobre. Ale ani nie dva týždne dozadu Markíza ponúkla zábery zomierajúceho zakrvaveného vodiča pri nehode s viacnásobným záberom na jeho zakrvavenú tvár (v krátkej verzii v TN, v dlhšej s „geniálnou hudbou“ v Reflexe).
Zrejme to bude tak, že ak vysiela drastické zábery Markíza, ide o snahu divákom verne zobraziť skutočné životné udalosti, a keď zábery takéhoto rázu používa niekto iný, je to šokujúce a treba dobre preskúmať všetky možné negatívne dopady na súkromie, maloletých a spoločnosť vôbec.
Kto nezaujíma Slovákov: „Slovákov ani Čechov nezaujíma svet za hranicami,“ hlási titulok SME. V článku Kateřina Šafaříková píše:
Presne podľa vzoru Slovensko pupok sveta dopadol posledný prieskum Eurobarometra, ktorý zisťoval, ako sa obyvatelia krajiny únie zaujímajú o dianie vo svojom okolí.
Stredoeurópania z neho vyšli ako tí, ktorí sa zaujímajú úplne najmenej – 72 percent Čechov a 68 percent Poliakov a Slovákov zaškrtlo voľbu „veľmi nie“ pri otázke, či sledujú ruch v krajinách susediacich s Európskou úniou.
Je to vôbec najvyšší nezáujem zo všetkých 27 štátov klubu.
Čo presne hovorí Eurobarometer? Nešlo o prieskum záujmu o susedné krajiny, ako ma upozornil Tibor Blažko, ale konkrétne o záujem o dianie v 16 krajinách, ktoré s EÚ susedia, od krajín severnej Afriky cez Palestínu po južný Balkán, zakaukazsko až po Bielorusko.
Celkovo v priemere pre obyvateľov EÚ krajín je dianie v týchto susedoch EÚ skôr nezaujímavé ako zaujímavé (54 vs 44%). Áno, Česko, Poľsko a Slovensko patria ku krajinám s najvyšším nezáujmom. Ale veta „Je to vôbec najvyšší nezáujem zo všetkých 27 štátov klubu“ platí len pre Česko. Litva, ktorú autorka ignoruje, je v nezáujme (71%) v poradí druhá.
S tým škrtaním „veľmi nie“ to tiež nie je pravda. Číslo 68% pre Slovákov je totiž súčtom odpovedí „vôbec ma nezaujíma“ (22%) a „veľmi ma nezaujíma „(46%).
Škoda, že novinárku menej zaujímala presnosť obsahu článku ako to, ako ho pekne „predať“ do pútavejšej formy.
Expert watch: Čitateľ ma upozornil na citát literárneho vedca Petra Zajaca v článku o Mináčovi a jeho texte na parlamentnej budove v dnešnom SME:
Zajacovi sa nepozdáva ani citát vybraný na budovu parlamentu. „Hovorí o zvrchovanosti a ústave, ktorá je nadovšetko.“ To Zajac prirovnal k textu nemeckej hymny z čias II. svetovej vojny. Tá sa začínala slovami: „Nemecko je nadovšetko.“
Ten text hymny však pochádza z roku 1841, a za hymnu si ju Nemecko vybralo už Ebertom v roku 1922, už vtedy teda ten text hymny tak začínal (po vojne Nemci tú slohu z textu vyškrtli).
Nepáči sa mi inak celá dikcia toho článku od Miroslava Kerna:
Elity minulého režimu sú vítané
Strany vládnej koalície a prezident oceňujú a odmeňujú aj myšlienky a činy intelektuálov poplatných minulému režimu.
Totiž z vyjadrení vládnucich politikov v článku práveže dosť jasne vyplýva, že oni nie že vítajú elity minulého režimu, ale že odmietajú kompletné zatratenie tých elít, a že sú ochotní vyzdvihnúť tie staré elity v konkrétnych prípadoch za prácu, ktorá vraj nebola poplatná režimu a ktorá by sa podľa nich aj dnes dala považovať za prínosnú.
„Ja nebudem pozerať na Mináča 50. rokov, ale na Mináča, ktorý odmietol po roku 1970 písať literatúru - po tom, čo sa stalo - a písal len historické eseje,“ myslí si podpredseda vlády Dušan Čaplovič. Podobný názor má predseda poslaneckého klubu Smeru Miroslav Číž. „Naučme sa vnímať ľudí, veci, vývoj v rozpornosti, zložitosti, v širších kontextoch.“ Človek s krištáľovým životopisom sa podľa neho nedá nájsť.
SME s tým samozrejme nemusí súhlasiť, ale jeho snahou by malo byť informovať vecne, nie ideologicky.
