Marek Poracký ma upozornil na podivne ladený príspevok Petra Greguša z Markízy zo včera:
Marianna BOUČKOVÁ, moderátorka
--------------------
Obyvatelia Malého Slivníka pri Prešove sa už niekoľko rokov snažia odvolať svojho starostu. Podľa nich si totiž z obecného úradu urobil vlastný podnik a odmieta rešpektovať názory občanov aj obecných poslancov. Petíciu za jeho odvolanie ignoroval.
Peter GREGUŠ, redaktor
--------------------
Miestni ľudia tvrdia, že tunajšieho starostu už majú naozaj plné zuby. Hrabe si vraj na vlastnom piesočku a snahy o akúkoľvek komunikáciu zlyhávajú čoraz častejšie.
Jaroslav LIČÁK, obyvateľ Malého Slivníka
--------------------
On má svoje pravidlá, on nechce spolupracovať s rozumnými ľuďmi z obce.
Ladislav JUSKO, zástupca starostu obce
--------------------
Za tých dvanásť rokov si starosta zvykol, istý čas brať peniaze a o viac sa nestarať.
Peter GREGUŠ, redaktor
--------------------
Ľudia teraz spísali už druhú petíciu za jeho odvolanie. Starosta ju však vetoval a svojho kresla sa jednoducho odmieta vzdať. Nekomunikuje nielen s obyvateľmi, poslancami obce, ale ani s novinármi. Poslancov, ktorí boli čo len trochu kritickí k jeho osobe jednoducho odvolal.
Takže obyvatelia sa roky snažia odvolať starostu, miestni ho majú plné zuby...ako keby sme nemali pravidelné voľby. Naposledy pred pol rokom. Greguš to nespomenie, ale súčasný starosta ich vyhral celkom suverénne, dostal 45% všetkých hlasov pri troch kandidátoch. A to bola účasť 83%. Práve slabý mandát od obyvateľov to teda nebude, ani sa nezdá, že tu roky ignoruje názory občanov.
Samozrejme, dôvera väčšiny voličov v dedine neznamená, že starosta si aj robí prácu dobre a podľa práva (stačí pozrieť do Brunoviec). Ale pre novinára to naopak znamená povinnosť osloviť niekoho z množstva priaznivcov starostu, keďže oponenti majú proti starostovi podľa reportáže len svoje tvrdenia. Greguš sa neunúval, stačilo mu zistenie, že starosta nekomunikuje. Za to osloví aj Jaroslava Ličáka, zhodou okolností s kritickým názorom na súčasného starostu a s označením pre diváka „obyvateľ Malého Slivníka.“ No áno, obyvateľ, ako aj neúspešný kandidát na starostu v minulom roku (s tretinovou podporou oproti víťazovi). Slovo nedostal ani nejaký právnik, ktorý by mohol objasniť, či starosta/oponenti konajú v súlade s právom alebo nie.
Akosi tu chýba novinárska schopnosť overovať kritiku jednej skupiny nielen formálne, ale aj s kontextom a pátrať po podstate.
PS Podobne jednostranný bol aj príspevok Radoslava Zemančíka z STV o snahe ZSNP zlepšiť problém svojich toxických odpadov. O konkrétnom projekte hovoria akurát dvaja zástupcovia firmy (ak nepočítam dvoch náhodných obyvateľov okolia). Nik z ochranárov či inšpekcie. Je ten projekt dostatočný pre životné prostredie, boli aj iné alternatívy, je to štandard vo svete alebo nie? Bola to taká video „tlačová správa“ ZSNP.
Update o Waldorfských školách: Martin Hanus v .týždni minulý týždeň napísal :
Ako hodnotia nemecké waldorfské školy absolventi, ktorí ich ukončili pred 10 až 46 rokmi? Štúdia düsseldorfského Inštitútu pre empirický sociálny výskum neprináša príliš lichotivý obraz: dnes 30- až 66-roční absolventi síce oceňujú dôraz školy na osobnosť, ale kritizujú, že učitelia z týchto škôl boli na nich málo nároční, a preto mali po škole problémy zaradiť sa do spoločnosti.
Absolventi veľmi kriticky hodnotia najmä úroveň cudzích jazykov na škole a výučbu pravopisu.
Ako ma upozornil Artúr Takács, podľa vybratých formulácií Hanus zjavne čerpá z aprílového článku Der Spiegel o štúdii (Hanus Spiegel ani iné médium nezdrojuje). Hanus nespomína čísla, ktoré sú snáď najbližšie celkovému hodnoteniu školy absolventmi: že podľa štúdie väčšina absolventov sa v škole cítila dobre a opäť by si ju vybrali za svoju školu. A že polovica svoje deti do waldorfských škôl aj dala.
Kde je sopka Vezuv?: Ako ma upozornil Juraj Lörinc, Renáta Goldírová z Markízy vo štvrtok o parku Minieurópa zahlásila zvláštnu vec:
Minieurópa však nie je múzeom, kde sa nesmiete ničoho dotýkať. Stačí použiť jedno z tlačidiel a pocítite napríklad silu sicílskeho Vezuvu.
Un momento! Vezuv sa napriek rôznym tlačidlám na Sicíliu ešte nedostal, podobne ako susediaci Neapol.
Novinári kritizujú kolegov: Jedna z vecí, ktorú by novinári u nás mali viac robiť, ako to už dlho píšem, je kritizovať aj svojich kolegov za zlú prácu, keď to má väčší dosah na spoločnosť. Tak, ako keď robia zlú prácu politici, firmy či mimovládkári, tak je potrebné si všímať aj zlú prácu novinárov. Potom je aj ľahšie odrážať útoky na médiá dávajúce všetkých novinárov do jednej škatule ako aj kritiku, že o prešľapoch médií sa z médií nedozvieme, a preto treba nejakú externú, možno aj vládnu, kontrolu (viď nedávny návrh vlády).
Za pár posledných týždňov som našiel viacero pekných príkladov, keď sa zdá, že novinári sa predsa len viac snažia poukazovať na chyby kolegov či aspoň brať diskusiu o ich práci ako relevantnú tému pre spravodajstvo:
-včera Mária Hromadová na Markíza urobil reportáž o zámene fotky školáčky, ktorá spáchala samovraždu, a to na prvej strane týždenníka MY – Žiara .
-koncom apríla Mirka Kernová zo SME písala o plusoch a mínusoch pokrývania prípadov sexu medzi nedospelými v bulvári či televíznej pubicistike
-začiatkom apríla Monika Žemlová zo SME písala o poplašnej informácii z Plus 1 deň o škrtičovi žien v Bratislave
PS Bohumil Stejskal z medialne.sk mi poslal tip na český bulvár AHA, ktorý uverejnil pekný sumár svojej práce o Svobodovej smrti, a priznal, v čom sa mýlil, a v čom nie. Dobré je tiež vedieť, že denník sa viackrát potkol na anonymných (policajných) zdrojoch.
