Začiatkom tohto roka sa Asociácia Poliakov v Británii na miestnej Tlačovej rade sťažovala na druhý najpredávanejší denník Daily Mail, že vo viac ako 50 článkoch rozširoval proti-poľské nálady a zvyšoval neznášanlivosť voči tejto národnostne najpočetnejšej skupine imigrantov z východnej Európy. Daily Mail sa nakoniec s Poliakmi dohodol a sľúbil stiahnuť, prípadne obmeniť viaceré spomínané články vo svojom internetovom archíve.
V prípade Daily Mail, inak vlajkovej lodi vydavateľa, ktorý v roku 2006 kúpil slovenskú Pravdu, to zďaleka nebol prvý prípad sťažnosti na ich zaujatý postoj k emigrantom. Nick Davies v najdiskutovanejšej tohtoročnej knihe o britskej žurnalistike Flat Earth News (2008) spomína viacero prípadov vykonštruovaných článkov, kde Mail umelo zvyšoval negatívne nálady či už proti imigrantom, alebo černošským obyvateľom Británii. Podľa Daviesa nie náhodou je Daily Mail finančne najúspešnejším britským denníkom/bulvárom a aj u politikov najvplyvnejším. Mail totiž podľa neho systematicky využíva predsudky a obavy svojich čitateľov, britskej nižšej strednej triedy na zvyšovanie svojej predajnosti.
Davies ako novinár pracuje už 32 rokov (naposledy prispieval do denníka Guardian) a viackrát bol za svoju investigatívnu prácu ocenený. Daily Mail je pre Daviesa len jedným z viacerých znakov úpadku britskej dennikárskej žurnalistiky (televízne či rádiové spravodajstvo v knihe neanalyzuje). Vychádza najmä zo svojich dvoch zistení, analyzujúc štvoricu serióznych denníkov Times, Guardian, Independent a Daily Telegraph plus polobulvár Daily Mail ):
V porovnaní s 80.rokmi vychádza na jedného novinára trikrát väčší počet článkov, ktoré za týždeň musí publikovať – respektíve trikrát menej času na jeden článok ako pred 20 rokmi.
v súčasnosti tvoria vlastné autorské články v serióznych britských denníkoch len tretinu celkového objemu. Dve tretiny sú články väčšinovo obsahujúce materiál z tlačových/PR správ a správ tlačových agentúr.
Zvýšený tlak na produkciu novinárov vedie k nižšej kvalite. Menej sa overuje, viac sa spolieha na PR. Tým pádom je v médiách viac manipulácie a menej pravdy. Inak povedané, viac informácií typu Zem je plochá, ako takéto spravodajstvo nazýva Davies aj v názve knihy.
Jedným z najzábavnejších príkladov novinárskej ignorancie je v knihe príbeh istého Paula Huckera. Krátko pred štartom majstrovstiev sveta vo futbale 2006 citovali mnohé britské (a po nich aj medzinárodné) médiá Huckera ako fanúšika, ktorý sa nechal vopred poistiť pre prípad traumy, ak by Angličania opäť výsledkovo zlyhali. Keby si Huckera novinári cez mediálny archív prelustrovali, ako to spravil Davies, zistili by, že ide o marketéra, ktorý už vystupoval vo viacerých podobných článkoch, podporujúc rôzne typy nezvyčajného poistenia v roli bežného zákazníka (napr. poistenie proti prípadnej zmene na vampíra či únosu mimozemšťanmi).
Hlavný problém klesajúcej kvality britskej žurnalistiky nie je podľa Daviesa v tlaku vlastníkov či inzerentov na citlivé články, ale v tlaku zarobiť využitím jedného biznis modelu – predať produkt za minimálnu cenu pre masový trh. To znamená rušenie investigatívnych tímov (Davies uvádza príklad Sunday Times), minimálne overovanie vládnych vyhlásení (zlyhanie takmer všetkých v prípade britskej vládnej propagandy o nebezpečí Iraku, ale aj nemiestne mediálne strašenie o dôsledkoch prechodu IT systémov z roku 1999 na rok 2000), podlizovanie väčšinovému vkusu čitateľov (Daily Mail), nelegálne spôsoby získavania exkluzívnych informácií, ako je podplácanie úradníkov s prístupom k bankovým či daňovým registrom, k zoznamom tajných čísel či policajných záznamov (najmä Mail, aj Sunday Times, Times a Observer).
Budúcnosť pre kvalitnú žurnalistiku nie je podľa Daviesa optimistická. Šancu vidí v odpojení komerčných tlakov na novinárov cez neziskové projekty (napr. americký Center for Public Integrity), prípadne verejne financované redakcie ako BBC. Internet ako prostriedok zapojenia más do kontroly informácií v mienkotvorných médiách síce Davies uznáva, ale na druhej strane vidí internet aj ako možnosť, aby sa manipulácie rýchlejšie šírili.
Flat earth news je kniha silná na súčasné príbehy mediálnej manipulácie, ale slabá na pochopenie, čo sa v žurnalistike vlastne deje a prečo. Väčšina recenzií, ktoré o knihe napísali britskí žurnalisti uznáva problém nadmiery dezinformácií a podliehania propagande vládnych či komerčných PR správ. Kritika recenzentov sa sústredila na Daviesovo videnie úpadku: kedy bola tá doba, keď bola britská žurnalistika lepšia, všestrannejšia a bližšia pravdivému opisu reality? Naozaj bolo v tlači menej dezinformácií v čase, keď neexistoval internet s prístupom k obrovskému množstvu dát a informácií o vládach, firmách či obyčajných ľuďoch? Jon Bernstein, editor Channel 4 News spochybňuje aj závery o trojnásobnom náraste produkcie na novinára – podľa neho extra output sú najmä servisné prílohy, ktoré čiastočne robia ľudia mimo stálych redakcií a jednak nejde o typ spravodajstva, kde je potrebný rovnako prísny prístup k PR.
Davies za súčasný stav viní nenásytných vlastníkov, ktorým ide viac o zisk ako o žurnalistiku. Spoliehať sa ale na blahosklonných majiteľov, ktorí ý budú kvalitu dotovať z vlastných zdrojov je naivné, a napokon v histórii anglosaskej žurnalistiky takých majiteľov bola jasná menšina. Navyše vlastníctvo médií štátom či ich verejné financovanie sotva zabránia dezinformáciám, keďže väčšinou ich najnebezpečnejším zdrojom sú práve vládni politici. Keď už, tak štát by radšej mohol investovať do vzdelania detí, aby bolibudúci čitatelia schopní oddeľovať dezinformácie od poctivo overenejsprávy. Čím rozšírenejšie je kritické myslenie u obyvateľstva, týmsilnejší dopyt po kvalitnej žurnalistike.
Davies vo svojej knihe úplne ignoruje dopyt po kvalitnej žurnalistike. Je pravda, že internet nabúral tradičný biznis model a podobne ako hudobné či filmové vydavateľstvá aj tlač čelí problému, že veľa jeho obsahu dostane verejnosť zadarmo na internete. Ale to neznamená, že dopyt po kvalite neexistuje – chýba len nový systém, ako ten dopyt ziskovo uspokojiť. Cieliť na masového čitateľa poklesom kvality na najnižšieho možného menovateľa zďaleka nie je jediná možná stratégia úspechu. Taký britský týždenník Economist, ktorého textom človek bez vzdelania na úrovni vysokej školy veľmi neporozumie, za posledných desať rokov zdvojnásobilsvoj globálny predaj na 1,3 milióna výtlačkov týždenne. Zhodou okolností v úvode knihy práve článok Economistu o imigrácii uvádza Davies ako príklad serióznej žurnalistiky, ktorej výsledky novinári Daily Mail pre svojich čitateľov kompletne dezinterpretovali.
